Štyristo tisíc eur a jedenásť rokov práce – toľko si Barbora Horváthová napísala na papier, ktorý mala v zložke s dokladmi dielne. Tento papier mal teraz zmeniť všetko.
Bývala v Prešove, na Sídlisku III, tri zastávky autobusom od autoservisu, ktorý viedla so zaťom od minulého roka, odkedy jej muž zomrel na rakovinu pankreasu. Barbora mala šesťdesiatتri rokov a dlane popraskané od rokov, počas ktorých viedla účtovníctvo firmy – manžel opravoval motory, ona počítala peniaze a dávala pozor, aby sa podnik neutopil v dlhoch.
Zať, Marek Baláž, tridsaťpäťročný automechanik s povesťou najlepšieho odborníka v okolí, sa oženil s jej jedinou dcérou Luciou pred piatimi rokmi. Spočiatku si ho Barbora obľúbila. Nosil jej halušky z bufetu na trhu, pomáhal s vrecami uhlia do kotla, zadarmo jej opravil starú Škodu Fabiu.
Potom Lucia onemocnela.
Rakovina vaječníkov, tretie štádium, diagnóza vo februári. Osem mesiacov Barbora vozila dcéru na chemoterapiu do Fakultnej nemocnice na Rastislavovej, sedávala na plastových stoličkách na chodbe, pila kávu z automatu, ktorá chutila ako spálená guma. Marek medzitým prevzal vedenie dielne – pretože niekto to musel robiť, pretože peniaze nečakali, pretože účty za liečbu rástli.
A pred dvoma týždňami Lucia zomrela.
Pohreb bol na cintoríne na Kalvárii, v daždi, bez kvetov od Marekovej rodiny, ktorá žila kdesi pri Bardejove a nikdy sa o neveste veľmi nezaujímala. Barbora stála nad dcérinym hrobom a myslela si, že horšie už nemôže prísť.
Mýlila sa.
Tri dni po pohrebe prišiel k nej Marek s čiernou zložkou. Sadol si ku stolu v kuchyni, nevyzliekol si ani bundu a povedal, že teraz, keď Lucia už nie je, treba „vyriešiť otázku dielne“. Že on už rok vedie podnik sám, že on podpisuje zmluvy s dodávateľmi dielov z Košíc, že klienti chodia k nemu, nie k nej. Že najlepšie bude, ak ona prestane do dielne chodiť – a on jej bude dávať skromný mesačný „dôchodok“, štyristo eur, aby mala na nájom a lieky na tlak.
– Nevyhadzujem ťa z rodiny, Barbora – povedal, prehadzujúc si v prstoch kľúčik od svojho Volkswagenu Transportera. – Len dielňa už nie je miesto pre teba.
Barbora neodpovedala hneď. Vstala, uvarila si čaj z medovky, ktorý pila vždy, keď ju niečo bolelo, a sadla si naspäť, obtočiac dlane okolo teplého hrnčeka.
– A papiere? – spýtala sa.
– Aké papiere?
– Dielňa je zapísaná na mňa a na tvoju manželku, Marek. Po Lucii mi pripadá polovica podielu dedením. Nie tebe.
Marekova tvár sa na okamih spevnila, potom sa vrátila do toho zdvorilého výrazu, akým hovoril s klientmi, ktorí nechceli zaplatiť za opravu.
– Dedičské konanie sa ešte musí vybaviť u notára. A dovtedy vedem firmu ja.
– Dovtedy – zopakovala Barbora.
Nasledujúci týždeň sledovala. Videla, ako Marek sťahuje náradie jej manžela – kľúče, ktoré kupoval ešte v deväťdesiatych rokoch, francúzsky zdvihák, ktorý bol spomienkou, nie vybavením – do svojej garáže na Sabinovskej. Videla faktúry, ktoré vystavoval už na vlastnú živnosť, zaregistrovanú na živnostenskom úrade tri týždne pred Luciinou smrťou. Tri týždne, kedy Lucia ešte žila, ešte vracala po chemoterapii, ešte ho v noci držala za ruku.
To bol ten okamih, keď v Barbore niečo prestalo váhať.
Zavolala Kataríne Novákovej, advokátke, s ktorou chodila ešte na gymnázium na Štúrovej a ktorá teraz viedla kanceláriu na Hlavnej. Stretli sa v pondelok ráno, Barbora prinesla zložku so spoločenskou zmluvou, dcérinu sobášnu zmluvu, výpis z obchodného registra.
– Verejná obchodná spoločnosť, päťdesiat na päťdesiat medzi tebou a Luciou – povedala Katarína, prezerajúc papiere pri svojom stole, na ktorom stál kaktus v kvetináči po majonéze. – Marek nikdy nebol spoločníkom. Formálne tam nemá žiadne práva. To, že viedol bežnú prevádzku, mu nedáva vlastnícky titul.
– A tá jeho nová firma?
– Zaregistrovaná nelegálne na majetku, ktorý nie je jeho. Môžeme podať návrh na predbežné opatrenie a vyrovnanie z bezdôvodného obohatenia. Ale Barbora – Katarína odložila okuliare na papiere – musíš si byť istá, že to chceš urobiť. Je to tvoj zať.
Barbora si pomyslela na chodbu nemocnice na Rastislavovej, na plastovú stoličku, ktorú si zapamätala každým kútom svojho tela. Na tri týždne pred smrťou dcéry. Na kľúčik od transportera, ktorý Marek obracal v prstoch pri jej stole, ako by už odpočítaval dni.
– Bola som jeho svokrou jedenásť rokov, odkedy začal chodiť s Luciou ešte ako chalan zo strednej odbornej školy, skôr než sa zobrali. Jedenásť rokov práce, ktorú som vložila do tejto dielne. Chcem to urobiť.
O dva týždne neskôr, vo štvrtkové popoludnie, prišla Barbora do dielne s Katarínou a s exekútorom, ktorého kancelária objednala po tom, čo súd vydal predbežné opatrenie. Marek stál pri zdviháku, pod vyzdvihnutým Opelom Astra klienta, keď počul, ako sa otvárajú kovové dvere.
Zbadal zložku v Barborných rukách. Zbadal exekútora v reflexnej vestičke s nápisom na chrbte. Zbadala Katarínu, ktorá už vyberala súdny dokument.
– Čo to má znamenať? – spýtal sa, utierajúc si ruky do handry.
– Súd nariadil predbežné opatrenie na majetok spoločnosti do skončenia dedičského konania – povedala Katarína. – Vaša živnosť, zaregistrovaná tri týždne pred smrťou vašej manželky, sa považuje za podnikanie na majetku, ktorý vám nepatrí. Náradie a vybavenie sa vracajú spoločnosti.
Barbora postavila na pracovný stôl starý francúzsky zdvihák, ten, ktorý Marek presťahoval do svojej garáže. Priniesla ho sama, v kufri taxíka, pretože nemala koho poprosiť o pomoc.
– Toto bol zdvihák tvojho tesťa – povedala. – Kúpil ho v deväťdesiatom šiestom, keď ešte robil na tretiu zmenu, aby si našetril na túto dielňu. Odneseš ho odtiaľto ešte raz, bude to krádež majetku spoločnosti, v ktorej nemáš žiadny podiel.
Marek neodpovedal, len zovrel handru v pästi a odložil ju nabok. Exekútor začal spisovať inventár. Klient, ktorého Opel stále stál na zdviháku, pozeral raz na jedného, raz na druhého, nevediac, či si dnes auto odvezie.
Barbora zamkla za sebou dvere dielne o sedemnástej tridsať, keď boli formality vybavené. Vonku to páchlo výfukmi a hranolkami z búdky na rohu Sabinovskej. Vložila kľúč do nového zámku, ktorý si dala namontovať to isté ráno, a skontrolovala, či zapadol.
Potom šla na zastávku čakať na autobus domov.
