Bol pondelok ráno, keď mi prišla tá správa od bratranca Mareka — vyhral súťaž, dva milióny eur, podmienka jediná: sedem dní nevyjde z domu. Ani na dvor. Ani po chlieb. Sedí v byte, jedáva to, čo má v chladničke, a kamera v obývačke to celý týždeň sníma pre nejakú agentúru.
Zavolal mi hneď, ešte v papučiach, hlas mal trochu zadýchaný.
— Kristián, počúvaj, musím ti niečo povedať, lebo asi zbláznim sa sám so sebou.
Ja som vtedy robil na zmene v logistickom centre pri Nitre, telefón mi zazvonil práve cez obed. Povedal som mu, nech to zopakuje pomalšie, že som nerozumel.
— Dva milióny. Ale musím zostať doma. Sedem dní. Nič z obchodu, nič na objednávku, nič.
Prvá vec, čo mi napadla — veď to je smiešne ľahké. Sedieť doma, pozerať telku, variť si cestoviny. Za dva milióny by som vydržal aj mesiac, povedal som mu to rovno.
On sa len zasmial, trochu nervózne.
— To hovoríš teraz. Poď sa pozrieť, čo mám v chladničke.
V tej chladničke bolo: pol kila tvarohu, tri vajcia, kečup, nejaký starý salám, čo už mal farbu skoro do fialova, a pol bochníka chleba. V špajzi ryža, jedna konzerva hrášku, soľ. To bolo všetko. Marek žil sám, pracoval ako technik v servise práčok a sušičiek, do obchodu chodil skoro každý deň, lebo nemal zmysel kupovať na zásobu pre jedného.
Prišiel som k nemu v utorok, lebo mal voľno a chcel, aby som bol pri tom, keď mu prídu nastaviť kameru. Byt na Farskej ulici, tretie poschodie, výťah vtedy práve nefungoval. Vyšiel som schodmi, na druhom poschodí sused vešal na dvere vianočnú girlandu, hoci bol len začiatok novembra. Pri dverách bytu cítil som vôňu starého linoleá a niečoho vareného — asi tá ryža.
Agentúra poslala dvoch ľudí, nastavili kameru do rohu obývačky, dali mu aj nejaký formulár na podpis. Vysvetlili pravidlá ešte raz: žiadne dovozy jedla, žiadne balíky okrem bežnej pošty, nesmie vyjsť ani na spoločnú chodbu dlhšie ako na vynesenie smetí raz denne, a to len do kontajnera pri dome, nie ďalej.
— A čo keď vyjdem na dve minúty po cigarety k automatu dole? — spýtal sa Marek.
— Prehráva, — povedal ten chlapík v saku. — Kamera to zachytí, že nie ste doma. Automaticky.
Marek fajčil, to som vedel. Krabičku cigariet mal poslednú, asi na dva dni. Pozrel sa na mňa, ja som len pokrčil plecami.
Prvý deň prešiel v pohode. Varil si ryžu s hráškom, pozerali sme spolu zápas, smiali sme sa, že je to vlastne dovolenka. Druhý deň mi napísal okolo desiatej večer, že mu chýba kávu urobiť si poriadne, lebo mu zišla posledná lyžička kávy a teraz má len čaj z nejakého starého sáška, čo našiel za rýchlovarnou kanvicou.
Tretí deň som mu doniesol… nič, samozrejme, nesmel som. Len som prišiel na návštevu, sedel som na chodbe pred dverami bytu, rozprávali sme sa cez prahu, lebo dnu mi nedovolili, aby to nevyzeralo ako pokus o pašovanie jedla. Počul som, ako chodí po byte, ako otvára a zatvára chladničku, hoci v nej skoro nič nezostalo.
— Vieš čo je najhoršie? — povedal cez dvere. — Nie hlad. Hlad by som zvládol. Najhoršie je, že nemôžem ísť ani len na balkón sa nadýchať, lebo kamera to vyhodnotí ako pokus o kontakt s vonkajškom cez okno, oni to majú napísané v zmluve, paragraf štyri.
Štvrtý deň zjedol posledné vajcia a zvyšok salámu. Zostala mu ryža a soľ. Volal mi, že má závrat, že nevie, či je to z hladu alebo z nervov, že v byte je ticho tak nápadné, že počuje vlastný žalúdok.
Piaty deň som dostal od neho hlasovku o pol tretej ráno. Nehovoril nič o jedle. Hovoril o tom, že si spomenul na otca, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi, a že v tom tichu v byte si prvýkrát za dlhý čas sadol a napísal mu list, aj keď vedel, že to nikam nepošle. Povedal, že tie peniaze vlastne ani nechce minúť na seba, že chce časť dať sestre, ktorá má dve deti a býva v Leviciach v prenajatom bytu, platí tisícosemsto eur ročne len za kúrenie navyše, lebo byt je starý a zle izolovaný.
Šiesty deň prišla agentúra na kontrolu — vraj namátkovo, aby overili, že kamera funguje a že je naozaj doma. Ten istý chlapík v saku, teraz s inou kolegyňou. Spýtali sa ho, ako sa cíti. Povedal im pravdu — že je hladný, že mu je zle, ale že vydrží.
Siedmy deň, v piatok napoludnie, prišiel som k nemu domov s kolegyňou z agentúry, ktorá mala podpísať papiere o ukončení. Marek otvoril dvere sám, v tielku, chudší, ako si pamätám, oči unavené, ale stál rovno.
Na stole v obývačke mal papiere z banky, čo si vytiahol deň predtým cez internetbanking, keď mu povedali, že peniaze už môžu presunúť — výpis zostatku, kde bolo napísané presne 2 000 000 €, a vedľa neho hárok, kde si vlastnou rukou prepočítal, čo komu dá: päťstotisíc sestre na byt, nič viac, nič menej, zvyšok na hypotéku, ktorú ešte dva roky splácal za svoj byt na Farskej.
Podpísal prevodný príkaz tam na mieste, pred nami, kolegyňa z agentúry to potvrdila ako svedok. Päťstotisíc eur odišlo sestre do troch dní, videl som to na výpise, keď mi to ukázal — kúpila si s manželom menší rodinný dom v Čajkove, tridsať kilometrov od Levíc, aby nemuseli platiť nájom ani kúrenie navyše.
Keď som sa ho spýtal, čo bolo najťažšie, nepovedal nič o chladničke. Povedal len, že tých sedem dní v tichu ho prinútilo napísať ten list otcovi — a že ten list má doteraz v šuplíku nočného stolíka, nezapečatený, hoci vie presne, kam by ho poslal, keby to bolo možné.
