Volám sa Marek Horváth, mám tridsaťštyri rokov, pracujem ako elektrikár pre firmu, ktorá robí revízie v bytovkách po celej Žiline. Manželka Zuzana je zdravotná sestra na internom oddelení. Toto je môj pohľad na to, čo sa stalo s našimi úsporami na byt — a prečo teraz moja testiná stojí pred zamknutými dverami bytu, ktorý sme kúpili bez nej.
Začnem od konca prenájmu. Platili sme 580 eur mesačne za dvojizbový byt na Vlčincoch, majiteľka nám každý rok zdvihla nájom o dvadsať, tridsať eur, vraj kvôli energiám. Popri tom sme sporili na vlastný byt — potrebovali sme na zálohu dvadsaťtisíc eur, lebo byt stál približne stodvadsaťtisíc a banka chcela aspoň šestnásť percent z vlastného. Dva roky sme odkladali, čo sa dalo. A práve keď sme si mysleli, že sme blízko, banka zdvihla úrok, poisťovňa zdvihla cenu poistenia nehnuteľnosti, a realitka nám povedala, že cena bytu, na ktorý sme mali oko, vzrástla o šesťtisíc, lebo predávajúci čakal na lepšiu ponuku. Cieľ sa nám posúval pred nosom ako loptička, ktorú niekto ťahá na špagáte.
Zuzanina mama, Oľga Dubovská, bývalá učiteľka slovenčiny na základke v Dolnom Hričove, nám od začiatku ponúkala pomoc. Mala sporiaci účet v Slovenskej sporiteľni, kam sme obaja — ona aj Zuzana — mohli vkladať a vyberať, lebo to bol pôvodne jej účet, len nám ho „otvorila na spoločné sporenie". Znelo to rozumne. Ja som tam neposielal nič, posielal som peniaze na vlastný účet, lebo som jej, úprimne, až tak neveril. Zuzana áno.
Tá vec, ktorú som si všimol a o ktorej Zuzana vtedy nehovorila: Oľga chodila každú druhú nedeľu na obed k nám a vždy sa opýtala, „a čo ten byt, už ste si niečo pozreli?" — a hneď potom pridala poznámku o tom, že v Dolnom Hričove predávajú rodinný dom za omnoho menej, že by sme sa tam mohli nasťahovať k nej, že má miesto. Nikdy to nepovedala priamo. Vždy to bola len poznámka. Ale po tretej takej poznámke mi došlo, že ona nechce, aby sme mali svoj byt v meste — chce, aby sme boli pri nej.
Tri dni pred podpisom kúpnej zmluvy u notára na Hviezdoslavovej som si otvoril bankovú aplikáciu, aby som skontroloval, či máme na spoločnom účte presne tých dvadsaťtisíc, čo sme sľúbili realitke ako zálohu. Zostatok bol osemnásť eur a štyridsať centov.
Zavolal som Zuzane do práce. Povedala, že si musí overiť zmenu, že to asi bude chyba aplikácie. Nebola to chyba. Oľga vybrala devätnásťtisíc eur pred troma týždňami — na opravu strechy na svojej chate pri Piešťanoch. Povedala to Zuzane cez telefón takto: „Veď vám to vrátim, časom, keď predám tú záhradu po otcovi."
Časom. Keď predám. Tri dni pred podpisom.
Sadol som si na balkón nášho prenajatého bytu, pozrel na parkovisko dole, kde stála moja Škoda Octavia, štyri roky stará, ktorú som kúpil hneď po škole a na ktorej som si dal nové disky len minulé leto. Vedel som presne, koľko je potrebných peňazí a koľko máme čas — do podpisu tri dni, a ešte dva dni na to, aby banka potvrdila, že máme celú zálohu na účte, inak padá celá hypotéka aj rezervačná zmluva aj záloha päťsto eur, čo sme už dali realitke.
V nedeľu bola u nás na obede ako vždy. Priniesla makovník, ten istý, čo nosí vždy, zabalený v utierke so vzorom čerešní. Zuzana mu ani nekrájala, nechala ho na kuchynskom pulte, obaly s cukrom sa pomaly rozmočovali. Oľga sedela pri stole a hovorila niečo o tom, že suseda z Hričova predáva slivky, keď som otvoril telefón, položil ho na stôl vedľa taniera a otočil obrazovku k nej — bankovú aplikáciu, zostatok, históriu transakcií.
„Devätnásťtisíc," povedal som. „Na strechu na chate."
Zarazila sa. „Veď som povedala Zuzke, že to vrátim —"
„Kedy? Zmluva je v stredu."
„No tak sa to posunie, veď realitka počká —"
„Realitka nečaká. My sme čakali dva roky. Vy ste čakali tri týždne a minuli to."
Zuzana nepovedala nič, len si sadla vedľa mňa a položila ruky na stôl, dlane dole, akoby sa chcela niečoho pridržať. Oľga začala hovoriť o tom, že veď to bola rodinná chata, že raz to bude aj naše, že sme nevďační — a ja som vstal, zobral telefón, a povedal, že od pondelka mení prístup k tomu účtu.
V pondelok ráno sme s Zuzanou išli do pobočky na Národnej triede. Zrušili sme spoločný sporiaci účet, na ktorom mala Oľga prístup, a otvorili nový, len na naše dve mená, Zuzana a ja, s podpisovým právom len pre nás. Na ten účet som v ten istý deň poslal 6 200 eur — presne toľko, za koľko som predal Octaviu bazáru na Košickej, kde mi za ňu dali ponuku ešte v piatok, keď som tušil, že ju budem potrebovať predať. Zvyšok chýbajúcej sumy, asi tritisíc, nám požičal môj brat bez úroku, na ruku, papier sme si aj tak spísali, lebo tak to má byť.
V stredu sme podpísali kúpnu zmluvu u notára. Byt na Hlinách, tretie poschodie, výťah, balkón s výhľadom na vrch Dubeň. Zaplatili sme celú zálohu z nového účtu, bez centu od Oľgy.
O týždeň prišla k nám, zvonila dole pri vchode starého prenajatého bytu, nevediac, že sme sa už odsťahovali. Ja som jej to povedal po telefóne — že sme sa nasťahovali, že adresu jej dám, až keď bude chcieť prísť na návštevu ako hosť, nie ako niekto, kto má kľúč od našich peňazí.
Prišla v sobotu, bez ohlásenia, s tým istým makovníkom v utierke s čerešňami. Stála pred novými dverami, zazvonila, ja som otvoril len na reťaz, povedal, že Zuzana nie je doma, že nabudúce nech zavolá vopred. Nechala makovník na rohožke a odišla dolu schodmi, pomaly, počul som ju ešte na druhom poschodí, ako si niečo mrmle.
Zuzana sa s ňou odvtedy stretáva raz za mesiac, na kávu, v meste, nie u nás doma. O chate pri Piešťanoch už nikto nehovorí. A ten makovník sme v nedeľu zjedli — bol dobrý, to musím uznať, aj keď sused Rybár dolu s jazvečíkom Fido pod naším balkónom štekal celé ráno a ja som si pri tom káve pomyslel, že konečne počúvam psa, nie výčitky.
