V ten večer pršalo tak husto, že sa mi nechcelo ani myslieť na to, že mám pred sebou ďalších osem hodín za recepciou. Vonku, na parkovisku pred lacným hotelom na okraji Petržalky, sa v kalužiach odrážalo oranžové svetlo pouličnej lampy. Na recepcii hralo rádio Jemné, práve dávali pesničku od Elánu a ja som si nalial tretiu kávu z automatu, čo stál päťdesiat centov. Na obrazovke bezpečnostnej kamery som videl, ako pred vchod zastavuje čierne Audi A6.
Auto bolo čisté, až podozrivo čisté na to, že celý deň lialo. Z neho vystúpil chlap v saku, možno štyridsiatnik, a žena v červených lodičkách. Nemal dáždnik, a tak si pretiahol sako cez hlavu. Ona sa smiala, akoby ich ten lejak bavil. Vo dverách sa ešte raz k sebe otočili a vošli dnu.
Pri pulte sa chlap oprel lakťom o mramorovú dosku a povedal: „Jednu izbu na noc, prosím. S vaňou, ak sa dá.“ Žena vedľa neho si prehrabávala mokré vlasy a usmievala sa na mňa. Bola výrazne nalíčená, voňala niečím ťažkým, ale to mi bolo jedno. Všimol som si, že na prste nemajú obrúčky. Ani jeden. Ruku, ktorou podával občiansky preukaz, mal chlap bez krúžku, len biely prúžok po opálení.
Nadiktoval som cenu, osemdesiatpäť eur, a podal mu kľúč od izby číslo dvanásť. Pár odišiel k výťahu a ja som si pomyslel, že takéto dvojice k nám chodia pravidelne. Vždy v utorok alebo vo štvrtok, nikdy nie cez víkend. Recepčný si zvykne.
Prešla asi hodina. Vonku dážď zoslabol na také nepríjemné mrholenie. Práve som si v mobile pozeral zostrih zápasu Slovana, keď sa pred recepciou objavila ďalšia žena. Táto bola iná. Mokré vlasy stiahnuté do uzla, pršiplášť, v ruke čierny dáždnik a pod pazuchou kožená aktovka. Tvár pokojná, nijaký zhon. Zastavila sa presne pred mojím pultom a povedala: „Prepáčte, hľadám manžela. Pán Kováč. Martin Kováč. Asi prišiel so ženou. Vysoká, červené topánky?“
Znelo to tak vecne, ako keď sa lekár pýta na alergie. Nerozrušene, bez slzy. Pozrel som do počítača. Fakt, Martin Kováč, izba číslo dvanásť. Nevedel som, čo povedať. Slušnosť káže chrániť súkromie hostí, ale ona dodala: „Nemusíte mi dávať kľúč. Len susednú izbu. Jedenástku. Aspoň na hodinu.“ Položila na pult päťdesiateurovku. „Potrebujem sa len porozprávať. Bez scény.“
Bankovku som nechal ležať. Neprijal som ju. Namiesto toho som vytiahol kľúč od izby jedenásť a podal jej ho. Prečo? Možno preto, lebo mi pripomenula moju sestru pred rozvodom. Alebo preto, že na rozdiel od tých dvoch hore, ona nekradla – iba si prišla po niečo, čo jej patrilo.
Asi dvadsať minút nato sa vo dverách zjavila ďalšia žena. Staršia, v sivom kostýme, s ťažkým diplomatickým kufríkom. Povedala len: „Dobrý večer, idem za pani Kováčovou.“ A bez čakania zamierila k výťahu. Z jej prejavu mi bolo jasné, že to nie je kamarátka. Advokátka.
Chvíľu bolo ticho, len ventilácia bzučala. Potom som začul dupot na chodbe priamo nado mnou, na prvom poschodí. Tlmené hlasy, buchnutie dverí, ženský výkrik. Nie vresk, skôr také zvolanie, aké vydáte, keď vás niekto pristihne pri niečom, čo ste nemali robiť. A potom zas ticho.
O pol hodiny výťah zacinkal a vystúpili z neho všetky tri. Pani Kováčová išla prvá. V ruke pevne zvierala aktovku, tú istú, s akou prišla, ale teraz bola otvorená a trčal z nej roh modrého fascikla. Advokátka kráčala tesne za ňou a niečo si značila do mobilu. Ako posledný vybehol po schodoch Martin Kováč. Bosý. V rozopnutej košeli, s tvárou človeka, ktorému práve došlo, že včerajší vtip bol mierený naňho.
Dobehol k recepcii, zastavil sa presne oproti manželke a zatal päste. „Lenka, preboha! To nemôžeš! Je to aj môj dom! Ja som ho staval desať rokov!“ Kričal tak, až sa recepčná lampa rozkmitala.
Pani Kováčová si položila aktovku na môj pult. Otvorila ju a vybrala ten modrý fascikel. Položila ho medzi nás, presne na miesto, kde predtým ležala tá päťdesiateurovka. Otvorila ho na poslednej strane, ktorá bola plná podpisov a pečiatok. Suchým prstom ukázala na číslo.
„Vidíš tú sumu, Martin? 320 000 eur. To je trhová cena domu v Podunajských Biskupiciach. Dom, ktorý sme kúpili za peniaze, čo som zdedila po otcovi. Ty si doňho vrazil akurát tak svoje ego a novú kúpeľňu. A teraz, dnes večer, si ho celý prepísal na mňa.“
Zaváhala, akoby chcela niečo dodať, ale potom len prstom posunula papier smerom k nemu. Na doku bolo napísané „Darovacia zmluva“ a na riadku pre obdarovaného stálo: Lenka Kováčová, rod. Horváthová.
Martin Kováč zostal stáť s otvorenými ústami. Žena v červených lodičkách medzitým ticho zišla po schodoch a nechápavo pozerala z polovice schodiska. Nerozumela, a aj tak jej bolo jasné, že apartmá s vaňou dnes už mať nebude.
„Podpísal si to sám,“ povedala pani Kováčová pokojnejšie, a ukázala na miesto, kde bolo jeho meno. „Podpísal si to presne vtedy, keď si odchádzal z domu na ‘stužkovú’. Dal si mi plnú moc, lebo si myslel, že idem riešiť daňové priznanie. Tak som to vyriešila. S daňami a s advokátkou. O dve hodiny skôr, ako si sem prišiel s ňou. Takže teraz je dom môj, firma je moja, a ty si môžeš nechať tú izbu s vaňou. Ale len do rána. Raňajky máme v cene, mimochodom. Zaplať ich pánovi za pultom.“
Nato otočila aktovku, šuchla fascikel dnu a kývla na advokátku. Vonku ešte stále mrholilo, keď zastavilo taxík, ktorý som jej medzitým objednal. Ešte predtým, ako nastúpila, sa obrátila a podišla ku mne. Položila na pult tú istú päťdesiateurovku. „Káva je na mňa. A tá izba jedenásť? Tam sme nevošli. Nechajte ju niekomu, kto ju naozaj potrebuje.“
Odviezla sa do dažďa. Martin Kováč zostal stáť v predsieni hotela, v ponožkách, s košeľou dokorán, a pozeral za červenými zadnými svetlami. Z reproduktora na recepcii tichučko hrala ďalšia skladba, niečo od Žbirku. Zobral som tú päťdesiateurovku a strčil ju do pokladne. Vonku sa dal znova do dažďa. A mne do konca zmeny zostávalo ešte šesť hodín.
