Môj otec, Jozef Baláž, mal autoservis v Žiline, na Vlčincoch, dva zdvižné plošiny, šiesti zamestnanci, zošit stálych zákazníkov, ktorý viedol ešte ručne. Keď zomrel, v marci, mal som tridsaťštyri rokov a zdedil som všetko: dielňu, sporiaci účet v Slovenskej sporiteľni s 85 000 eurami a dom v Bytči, ktorý nikdy nesplatil.
Nevedel som, že zvyšná hypotéka na dome je ešte 40 000 eur. Nevedel som, čo je to oslobodenie od dane pri dedení. Nevedel som, že dvaja zo šiestich zamestnancov si už rok zapisujú nezaplatené nadčasy na papier, ktorý otec schovával v šuplíku vedľa pokladničky na kávu.
Moja sestra Zuzana, o dva roky staršia, zavolala tri týždne po pohrebe. Chcela svoj podiel, v hotovosti, hneď, lebo s manželom chceli kúpiť dom v Kysuckom Novom Meste. Povedal som jej, že peniaze sú v dielni, nemôžem ich jednoducho vybrať. Ona na to: Tak predaj dielňu.
Nepredal som nič. Ale nemal som ani potuchy, ako sa vedie dielňa, ako sa robia ročné uzávierky, ako sa prihlasujú zamestnanci, ako sa jedná s finančným úradom. Otec mi nikdy nič z toho nevysvetlil. Vysvetľoval mi presný opak: ako vyčistiť karburátor, ako vymeniť klinový remeň, ako spoznať, že zákazník klame, keď tvrdí, že ten zvuk sa objavil len včera. Praktické veci, remeselné veci. O číslach, o daniach, o majetku nehovoril nikdy. Možno si myslel, že na to bude ešte čas. Možno sám nikdy nevedel, ako o tom hovoriť.
Prvý rok som urobil každú chybu, akú sa dá urobiť. Zaplatil som faktúru dvakrát, lebo som nerozumel systému upomienok. Prepustil som mechanika, ktorý bol v dielni jedenásť rokov, lebo som si myslel, že máme priveľa ľudí, a o dva mesiace neskôr som musel za vyšší plat prijať nového, lebo zákazníci prestali chodiť. Účet sa topil, nie jedným úderom, ale tisíckou drobných rozhodnutí, ktoré som robil bez toho, aby som chápal, čo ma stoja.
Zuzana prišla znova na jeseň. Tentoraz s právnikom, mladým chlapíkom z Martina s aktovkou, ktorá bola väčšia ako jeho spisy. Žiadala doplatenie povinného dielu, lebo tvrdila, že otec mi dielňu čiastočne previedol ešte za života, daňovo výhodne, a ju pritom obišiel. Bola to dokonca pravda, aspoň sčasti. Ja som o tom nevedel vôbec nič.
Sedeli sme v mojej kancelárii, čo bol v podstate sklad s písacím stolom, medzi sudmi oleja a kalendárom z roku 2024, čo ešte visel na stene. Zuzana povedala: Ty vôbec netušíš, čo to všetko má hodnotu. Povedal som: Nie, netušil som. Ale teraz už viem.
Bola to pravda a stála ma draho. Za predchádzajúce štyri mesiace som prijal účtovníčku, pani Máriu Kollárovú, päťdesiatku, čo dvadsať rokov viedla účtovníctvo malým firmám na Kysuciach a v Žiline. Sedávala so mnou dvakrát týždenne, dve hodiny, kopa šanónov medzi nami. Pri prvom stretnutí ukázala prstom na riadok v súvahe a povedala len: Toto vás o tri roky zožerie, ak si na to nezačnete odkladať. Potom mi podala kalkulačku a nechala ma počítať, kým mi vyšlo správne číslo.
Rozhovor so Zuzanou dopadol inak, než čakala. Položil som pred ňu podklady, ktoré sme s Máriou pripravili: skutočnú hodnotu dielne po odpočítaní dlhov, zvyšnú hypotéku na dome, rezervy na zamestnancov, dlžné nadčasy oboch mechanikov, ktoré som medzičasom vyplatil z vlastného vrecka, lebo to bolo spravodlivé. Právnik počítal pol hodiny. Nakoniec bol jej podiel menší, než si predstavovala, ale bol to podiel, ktorý som jej reálne vedel zaplatiť, v troch splátkach počas osemnástich mesiacov, bez toho, aby som musel dielňu predať.
Podpísala. Kým odišla, zastavila sa pri dverách a povedala: Otec ti to všetko mal vysvetliť. Odpovedal som: Nevysvetlil. Tak som si to musel zistiť sám.
Dielňa stojí dodnes, o tri roky neskôr. Pribudli dvaja noví učni. Mária chodí stále v utorky, hoci nám teraz stačí hodina, lebo čísla si čítam sám skôr, než vôbec otvorí notebook. Môj syn Šimon má deväť rokov. Sedáva niekedy vedľa mňa pri stole, keď triedim faktúry. Nedávno vytiahol zo stohu jeden doklad a spýtal sa, čo je to rezerva. Podal som mu papier so sumou za zdvižnú plošinu, ukázal na číslo a povedal: Toto sú peniaze, ktoré dnes neminieme, aby tu ešte boli o tri roky. Potom si vzal kalkulačku a to číslo si zadal sám.
