Zbohom bez chýbajúcich čiernych ponožiek

Marcela Vlčková. Prešov. Stredná ekonomická škola, trináty rok na pozícii vedúcej predajne drogérie na Sídlisku III. O druhej som v robote, o šiestej domov, a medzi tým ešte Lidl, lebo doma nič nebolo okrem horčice a dvoch vajec.

Dušan sedel presne tam, kde ho nechávam ráno. Na gauči, v tých istých teplákoch, s ovládačom priraseným k pravej ruke ako protéza. Byt na Sekčove, tretí poschodie, výťah už týždeň mimo prevádzky, takže ja so sieťovkami po schodoch, on s levelom v nejakej vojnovej hre, kde strieľa Nemcov alebo Rusov, už ani neviem, lebo nepočúvam.

„Ahoj," hodí smerom ku mne, bez toho aby sa otočil. A potom hneď: „Čo bude na večeru?"

Vravím vám, že som už pri dverách vedela, že dnes niečo prasklo. Nie zlosť, nie krik — niečo tichšie a definitívnejšie. Ako keď v chladničke dozvoniaš a vieš, že motor dokončil svoje a už to nebude fungovať, len či to vydrží do rána.

V kuchyni to vyzeralo, ako keby tam prebehla malá vojna sama od seba. Hrniec po guľáši od nedele, ešte aj dnes raňajkový tanier s omrvinkami, a na dóse od Milky zaschnutý kečup — jedol z nej hranolky priamo, bez taniera. Moje domáce šortky, čo som ráno nechala v kúpeľni na pranie, viseli na kuchynskej stoličke. Vybral si ich z koša, obliekol, vyzliekol, prehodil cez operadlo. Prečo? Netuším. Asi preto, že vedel, že to po ňom niekto upraví.

Postavila som tašku na zem v predsieni. Nevyzliekla som si ani kozačky. Dušan z obývačky, hlas mu znel ako cez vatu, lebo hlavu mal otočenú do televízora:

„Marce, a videla si moje modré ponožky? Tie s pruhom. Ráno som ich nenašiel."

Vo mne niečo cvaklo. Presne tak — cvaklo, ako vypínač. Všetky vety, ktoré som si v duchu chystala od autobusu — že si dám dole bundu, umyjem zemiaky, vymyslím niečo rýchle — sa jednoducho rozplynuli. Vyzliekla som si kozačky. Ticho. Prešla do spálne, taška s nákupom zostala stáť na chodbe, presne tam, kde som ju položila.

Obliekla som si nočnú košeľu, ktorú som si kúpila v júni v tom butiku pri Hlavnej a ešte som ju mala na sebe tak dvakrát. Hodvábna, broskyňovej farby, s čipkou na výstrihu. Vzala som si z nočného stolíka rozpísanú knihu — Čas čarodejníc, ktorú som začala ešte na Veľkú noc a nevedela dočítať, pretože večery vždy patrili niekomu inému.

Otvorila som appku od Bolt Food. Objednala som si sushi set pre jednu osobu, miso polievku a zelený čaj. Štyridsaťdva eur dvadsať centov. Zaplatila kartou, čas doručenia dvadsať až tridsať minút.

Ľahla som si. Čítam. Po dvadsiatich piatich minútach zvonček.

„Marce, kurič je pri dverách!" skríkol Dušan z obývačky.

Mlčím.

„Marce!"

Zanadával si, odložil ovládač, prešiel k dverám. Počujem.

„Objednávka pre Vlčkovú."

„Aká objednávka?"

„Sushi. Podpíšte prosím, všetko je zaplatené online."

Dvere sa zatvorili. A potom tie kroky k spálni, pomalé, ako keď človek ide skontrolovať, či sa mu to nesnívalo. Vošiel s taškou, pozrel na mňa, ja som nezdvihla hlavu od knihy.

„Marce, čo je to?"

„Sushi."

„Vidím, že sushi. Objednala si si to sama?"

„Áno."

„A mne?"

Vtedy som konečne zdvihla oči. „A čo tebe?"

„No, jednu porciu si objednala? Pre jedného?"

„Pre jedného."

Stál tam s taškou, ako keby som mu práve povedala, že sa sťahujem do Bratislavy a nikdy sa nevrátim. A v tej chvíli som si uvedomila, že to vlastne nebolo o sushi, ani o ponožkách, ani o tých šortkách na stoličke. To bolo o tom, že som trinásť rokov vstávala o šiestej, aby stihla aj robotu, aj jeho raňajky, a on za ten čas nestihol ani raz spýtať sa, ako sa mám.

Nasledujúci týždeň som si vzala tri dni dovolenky — bez vysvetlenia, len napísala do systému „osobné dôvody". V stredu ráno som zavolala právničke, Zuzane Horváthovej, ktorej kanceláriu poznám odjakživa, lebo sme spolu chodili na strednú. Byt na Sekčove bol napísaný na mňa ešte od babky, to Dušan vedel, ale nikdy sa tým netrápil, pretože predpokladal, že to tak zostane navždy — že on tam bude bývať, hrať svoje hry a jesť hranolky z krabice od Milky, a ja budem nosiť tašky po schodoch donekonečna.

Vo štvrtok som šla do banky na Hlavnej a zrušila sme spoločný účet, na ktorý chodila moja výplata a z ktorého on platil len predplatené dáta do telefónu a mesačné predplatné na hru. Prehodila som všetko na nový účet, len na svoje meno. V ten istý deň som dala vymeniť zámok na dverách — slúžba prišla o štvrtej, trvalo to dvadsať minút, stálo to tridsaťpäť eur.

V piatok večer, keď prišiel domov z práce — robí v autoservise na Petrovej, montér, zarába síce menej ako ja, ale o tom sme sa nikdy nerozprávali narovinu — kľúč mu v zámke nefungoval. Stál na schodišti, skúšal to ešte raz, potom zazvonil.

Otvorila som s papierom v ruke — výpoveďou z nájmu, hoci žiadny nájom nebol, len som potrebovala niečo, čo vypadá ako dokument, aby pochopil, že to je naozaj koniec a nie hádka po víkende. Podala som mu igelitku s jeho vecami — tie teplaky, dve tričká, nabíjačka od ovládača, zubná kefka.

„Marce, čo to má znamenať?"

„Presne to, čo vidíš."

„A kde mám bývať?"

„To už naozaj nie je moja starosť."

Stál na schodišti s taškou v ruke, presne tak, ako predtým stál on so sushi, ktoré nebolo určené pre neho. Nepozerala som sa na jeho tvár dlho — zavrela som dvere, zaklapla nový zámok a vrátila sa do kuchyne, kde na sporáku dochádzala voda na čaj, ktorý som si uvarila len pre seba.

Rate article
Zbohom bez chýbajúcich čiernych ponožiek