Beh o tej akcii v Petržalke, ktorá mi zmenila celý rok

Volám sa Tomáš Hraško, mám tridsaťdva rokov a pracujem ako technik v servise pri Chorvátskom ramene v Bratislave. Chcem povedať svoju stranu toho, čo sa stalo v auguste na nábreží, lebo to, čo napísali noviny, nebola celá pravda, a ja som bol jeden z tých, čo tam skončili na zemi s policajtkou na chrbte.

Behával som tam každý večer, okolo osmej, keď sa už ochladilo a slnko padalo za panelák na Pankúchovej. Trasa okolo jazera bola moja — poznal som každý kameň na chodníku, vedel som, kde je diera po koreňoch, kde sa dá skrátiť cez mostík. A poznal som aj ženy, ktoré tam bežali. Nie mená, ale postavy, rytmus krokov, farbu mikín. Bola tam jedna v ružovej, čo bežala pomalšie ako ja, a ja som ju pri predbiehaní párkrát zahvízdal. Myslel som si, že je to kompliment. Doma mi to tak hovoril ešte otec — keď ide pekné dievča okolo, zapískaš, a je to.

V ten večer bola tma skôr ako obvykle, lialo predtým, chodník bol mokrý a listy sa lepili na gumu topánok. Videl som tú ženu v tmavomodrej bunde, ako behá pri rákosí, asi tristo metrov predo mnou. Dobehol som ju, povedal niečo ako „Pomalšie, slečna, horí vám niečo?" a chcel som jej položiť ruku na plece, lebo takto som to robil s kolegami v robote, taký žartík medzi chlapmi. Len že ona nebola kolega.

O tri sekundy mi zalomila ruku za chrbát tak, že mi praskol väz, a ja som ležal tvárou v mokrej tráve vedľa smetného koša na psie exkrementy. Vedľa mňa zastalo auto bez nápisov, z neho vyskočili dvaja v civile a ja som počul, ako niekto hovorí do vysielačky kód, ktorý som nerozumel.

Na stanici v Petržalke mi vyšetrovateľka, pani nadporučíčka Blašková, ukázala zoznam. Osemnásť mien za mesiac. Niektorí chlapi tam boli za oveľa horšie veci ako ja — jeden sledoval ženu až po bránu domu a čakal pri schránkach, iný vzal mobil z vrecka bežkyne, čo si ho odložila na lavičku. Ja som bol medzi tými „ľahšími" prípadmi, ako to nazvali — slovné obťažovanie, dotyk bez súhlasu. Nakoniec to skončilo pokutou tristopäťdesiat eur a podmienkou na rok, žiadny záznam v registri, lebo som sa priznal a ospravedlnil sa priamo tej policajtke, ktorá ma vtedy držala na zemi.

Volá sa, ako som sa dozvedel neskôr pri výsluchu, Veronika Országová a má tridsaťosem. Behala tam v civile tri týždne, každý večer iná trasa, iná bunda, inokedy s slúchadlami, inokedy bez. Pri výsluchu mi povedala jednu vec, na ktorú nemôžem zabudnúť: že si pred každou zmenou napísala na papierik odhadovaný čas, kedy ju niekto prvýkrát osloví, a že ja som bol v ten večer presne na čase, ktorý si zapísala — do siedmich minút od začiatku behu.

Mal som vtedy pocit, že ma niekto podviedol, že to je nejaká pasca, že chlap si nemôže ani zažartovať. Trvalo mi asi dva mesiace, počas ktorých som chodil na povinné sedenia s psychologičkou v poradni na Fedákovej ulici, kým som si priznal jednu vec — že ja som si vybral tie ženy presne preto, že boli sami, že som vedel, že neutečú, že im nedám možnosť povedať nie bez toho, aby to vyznelo ako prehnaná reakcia. To nebol žart medzi chlapmi. Bolo to niečo, čo som robil, lebo som vedel, že to prejde bez následkov.

Teraz behám ráno, o šiestej, keď je na chodníku len dôchodca so psom a pár cyklistov na trase do Rusoviec. Niekedy prejdem okolo tabule, ktorú tam po tej akcii postavili — menšia, oceľová, s číslom linky na nahlásenie obťažovania a nápisom kampane, ktorá sa volala Bež si pokojne. Zastanem pri nej asi raz za týždeň, prečítam si číslo, aj keď ho už poznám naizust, a idem ďalej.

Pani Országová mi na konci toho rozhovoru na stanici povedala vec, ktorú som pochopil až neskôr. Že pokuta a podmienka sú pre súd, ale pre ňu je dôležitejšie, že odteraz, keď bude behať po tej trase, nebude musieť počítať kroky k najbližšiemu východu z parku pre prípad, že by niečo nešlo. Vzala si vtedy môj mobil, prepísala si doň moje číslo pre prípad, že by mi súd chcel niečo doposlať, a odišla s dvoma kolegami k autu, ani sa neobrátila.

Rate article
Beh o tej akcii v Petržalke, ktorá mi zmenila celý rok