List, ktorý nebol skutočný

Volám sa Tomáš Vlček, mám dvadsaťdva rokov a tú zimu som sa prvýkrát v živote naučil klásť strešnú krytinu tak, aby nepretekala. Robil som to kvôli sestre.

Simonka mala jedenásť. Leukémia jej vzala polovicu roka — najprv Detská fakultná v Košiciach, potom domáce liečenie, potom znova nemocnica. Bývali sme v Prešove, na Sabinovskej, na siedmom poschodí paneláku, a z jej okna bolo vidieť jediný strom na dvore — starú lipu, ktorú susedia roky žiadali vyrúbať, pretože im padalo lístie na autá.

Otec odišiel, keď mala Simonka osem, mama robila nočné v nemocničnej práčovni a prichádzala domov vyčerpaná, s rukami popraskanými od chlóru. Takže pri Simonke som bol hlavne ja. Robil som brigády — rozvoz pizze pre Dominos na Masarykovej, víkendy na stavbe u strýka — a večer som sa vracal domov, zohrial polievku z konzervy a sadol si k jej posteli.

Bol koniec októbra, keď sa ma spýtala na to lístie.

„Koľko ich tam ešte je?" povedala tak tichým hlasom, že som sa musel nahnúť.

Pozrel som z okna. Na lipe zostávalo asi desať, pätnásť listov, zvyšok už strom stratil cez víkendovú búrku.

„Prečo sa pýtaš?"

Stiahla prikrývku až po brادu. „Doktorka Kolárová hovorila, že moje krvinky sú ako to lístie. Myslím, že keď spadne posledný list, prestanú bojovať aj tie moje."

Nepovedal som jej, že to je nezmysel. Len som si sadol na kraj postele, vzal do ruky jej plyšového zajaca s odtrhnutým uchom — mala ho od škôlky — a pozorne som mu to ucho prišil ihlou, čo som našiel v maminej krabičke od nití, zatiaľ čo som rozmýšľal, čo povedať.

„Dobre," povedal som napokon. „Tak kým ten list nespadne, budeme žiť každý deň, ako by bol darček. A ten list tam vydrží dlho. To ti sľubujem."

V tú noc som nespal. Vzal som baterku, vyliezol na balkón a odtiaľ na strechu kočikárne, odkiaľ som dosiahol na najnižšie konáre lipy. Mal som pri sebe zelenú krepovú krepinu zo zošívačky na dekorácie, ktorú si Simonka kúpila na výtvarnú ešte v septembri, nožnice a lepiacu pištoľ vypožičanú od suseda z piateho poschodia, pána Ferjenčíka, ktorému som povedal len to, že potrebujem niečo prilepiť.

Vystrihol som list. Nebol dokonalý — trochu krivý, jeden okraj ohnutý — ale v tme, z okna na siedmom poschodí, to nebolo vidieť. Prilepil som ho na konár, ktorý bol z jej postele najviac v zornom poli, tam, kde predtým visel posledný skutočný list, ktorý spadol tej noci počas vetra.

Odtiaľ to začalo. Každý týždeň som chodil v noci kontrolovať, či ten papierový list drží. Keď fúkal silnejší vietor od Šarišskej hole, lepil som znova, dvakrát aj trikrát za týždeň. Kúpil som vodeodolný sprej na dekorácie v Hobby markete na Arm. gen. Svobodu, aby ho nerozmazal dážď. V decembri mrzlo tak, že sa mi prsty prilepili na kovový rebrík kočikárne, a list sa mi raz odlomil celý spolu s konárom — strávil som hodinu v mraze, hľadajúc náhradný vetvičku rovnakej hrúbky, aby sa to nepoznalo.

Simonka sa každé ráno dívala tým oknom. A ten list tam bol.

Nepýtal som si za to vďaku. Nepovedal som o tom ani mame, pretože by sa trápila, že chodím v noci po streche, a mala už dosť starostí. Robil som to, lebo som nevedel, čo iné urobiť. Lekári hovorili o percentách, o protokoloch, o krvnom obraze — a ja som vedel urobiť jedinú vec, ktorá závisela len od mojich rúk: udržať ten konár plný.

Postupne sa jej vracal apetít. Prestala odmietať jedlo. Raz sa zasmiala nahlas pri kreslenom seriáli, prvýkrát po mesiacoch, a mama plakala v kuchyni od úľavy, nie od smútku. V marci jej hodnoty stúpli natoľko, že doktorka Kolárová povedala, že môže vstávať, chodiť po byte, neskôr aj dole na dvor.

Prvé, čo chcela, bolo ísť k tej lipe.

Obliekli sme ju do zimnej bundy, hoci už bol koniec marca a na dvore kvitli prvé krokusy medzi kontajnermi na smeti. Podišla pomaly, so mnou po boku, a zdvihla hlavu k vetve.

Videl som, ako sa jej tvár zmenila. Natiahla sa, odtrhla ten list — plastom spevnený papier, farba už trochu vyblednutá od slnka a dažďa — a obrátila ho v prstoch.

Nepovedal som nič. Čakal som, že sa rozzúri, že sa cíti podvedená.

Pozrela na mňa. „Koľkokrát si vymieňal?"

„Neviem presne. Veľa."

Podala mi ho a objala ma okolo pása, tvárou pritisnutá na moju bundu. Cítil som, ako sa mi chveje na hrudi, a nevedel som, či plače alebo sa smeje, možno oboje naraz.

„Vedela som, že to nie je obyčajný list," povedala napokon do mojej bundy. „Žiadny list nevydrží taký vietor ako v januári."

Ten papierový list máme doteraz — zalaminovaný, v krabici od topánok spolu s jej prvou kresbou po chemoterapii a s plyšovým zajacom, ktorému držia obe uši. Simonka má teraz devätnásť, študuje v Košiciach zdravotnícku školu, chce byť detská sestra na onkológii. Hovorí, že chce byť pre niekoho ten list, aj keď už vie, že nie je skutočný.

Ja viem len toľko: v tú noc na streche kočikárne som nemal odpoveď na to, čo sa deje v jej krvi. Mal som len nožnice, krepový papier a rozhodnutie, že z toho okna nebude vidieť prázdny konár, kým to bude v mojich silách.

Rate article
List, ktorý nebol skutočný