Igor a kočky z Nitry

Volám sa Igor Baláž, mám štyridsaťjeden rokov, robím realitného makléra v Nitre a tú sobotu si pamätám do najmenšieho detailu — hlavne tú chvíľu, keď som zvonil pri cudzích dverách a čakal, že mi otvorí vlastná manželka.

Pred tým telefonátom som si myslel, že mám dobrý život. Osem rokov manželstva, byt na Klokočine, Lilka v kuchyni večer varí paprikáš, ja jej vravím, že je moja mačička, lebo to má rada odmalička, ešte od toho plyšáka, čo jej kúpila stará mama. Hlúposť, viem. Ale to slovo bolo naše. Keď som to počul od cudzej ženy v telefóne, zrazu mi to prišlo ako facka.

Zavolala mi okolo piatej, neznáme číslo. Hlas chladný, vecný.

— Dobrý deň, Igor. Vy ma nepoznáte. Ale váš manžel veľmi dobre pozná moju ženu Líliu. A práve teraz sú spolu, v mojom byte.

Chvíľu som len stál v kancelárii, kde som dokončoval papiere na predaj garsónky na Chrenovej, a nerozumel som. Potom mi to došlo naraz, celé, aj to, prečo Lilka posledný mesiac chodila neskoro z práce a prečo mala v taške nový parfum, ktorý si vraj "len tak kúpila".

— Dávajte adresu, — povedal som. Hlas mi ani nedrhol. To prišlo neskôr.

Tá žena sa predstavila ako Marína. Čakala ma dole, pred vchodom na Štúrovej, v tmavomodrej bunde, s kľúčmi v ruke. Nervozita jej trhala prsty, keď otvárala schránku, aby sa presvedčila, že sme na správnom poschodí.

— Tretie poschodie, — povedala. — Môžem ísť hore ticho. Chcete to urobiť spolu?

Chcel som. Potreboval som to vidieť na vlastné oči, inak by som si to celý život vyvracal sám sebe.

Výťah nefungoval, chodili sme po schodoch, počul som, ako mi dupot vlastných krokov znie priveľmi nahlas. Marína otvorila kľúčom bez jediného zvuku — vedela, ktoré dvere vŕzgajú a ktoré nie, bol to jej vlastný byt napokon. V predsieni visel pár topánok, ktoré neboli jej. Prešli sme chodbou, zastavili pred spálňou. Marína otvorila dvere dokorán.

— Tak čo, mačičky, trénujete triky? — povedala nahlas.

Ležali tam. Môj kamarát z gymnázia by povedal, že to vyzeralo presne tak, ako to vyzerá v takých momentoch v každom druhom seriáli — len to nebol seriál, to bola moja žena a cudzí muž, ktorého som párkrát videl, keď som ju vyzdvihol z práce, a vtedy mi prišiel sympatický.

Lília sa zmotala do prikrývky a vrhla sa ku mne.

— Igor, prepáč. Sama nevie, čo to do mňa vošlo…

Nepovedal som nič. Pamätám si len, že som mal v ruke ešte papiere z tej predajnej zmluvy, zložené v saku, a cítil som, ako mi pod prstami vlhnú od potu. Odplul som jej do tváre. Vytrela si to a začala plakať. Nebolo mi ľúto. Prvýkrát v živote som pocítil, že mi je úplne jedno, či niekto plače.

Marína nás odviedla do kuchyne, nech sa tí dvaja oblečú bez divákov. Vytiahla z chladničky fľašu vína z Modry, naliala dva poháre, jeden podala mne. Vypil som ho jedným ťahom.

— Čo budete robiť? — spýtala sa.

Z izby vyšiel ten muž, zapínajúc si košeľu.

— Čo plánuješ, Marína?

— Rozvod, samozrejme. Byt je môj. Zoberieš si auto a veci a vypadneš. Aspoň sa budeš mať kam vrátiť — k tej svojej oškubanej mačičke.

On sa snažil ešte niečo vysvetľovať, niečo o práve na chybu. Marína ho poslala preč bez ďalšej debaty.

Potom vyšla aj Lília — vlasy rozstrapatené, mihalnice rozmazané po lícach. Prišlo mi takmer smiešne, aká ináč vyzerá bez toho parfumu a toho sebavedomia, čo ju robilo neprístupnou v práci.

— Zober si svoje veci z môjho bytu a vypadni, — povedala jej Marína. — Rozvod podám zajtra.

Odišli spolu, ten muž a Lília, s jednou športovou taškou vecí. Zostal som s cudzou ženou v kuchyni, ktorá mi práve zničila manželstvo a zároveň sa zjavne cítila tak isto zle ako ja.

— Tak čo, pán kolega v nešťastí, ešte jeden pohár? — povedala Marína a ja som sa, prvýkrát za tri hodiny, zasmial.

Rozprávali sme sa do noci. O detstve, o tom, ako sme si predstavovali manželstvo, o blbostiach. Marína mi rozprávala, ako jej mama tvrdila roky, že Lília raz "ukáže svoju pravú tvár". Ja som jej rozprával, ako som Lílii kúpil ten prsteň s malým zafírom na výročie, ktorý teraz asi leží v šuplíku u jej rodičov v Leviciach.

Ráno som sa zobudil na gauči s bolesťou hlavy a vôňou vyprážaných vajíčok. Marína robila raňajky, ako keby sme sa poznali roky.

— Vieš čo, Igor, — povedala a položila mi tanier pred nos, — poď večer niekam. Sme teraz dvaja v tej istej situácii. Mali by sme držať spolu.

Súhlasil som.

Rozvodové konanie u Maríny trvalo rýchlo — žiadne deti, žiadny majetok na delenie, len podpis u notárky na Štefánikovej triede a vymenený zámok na dverách bytu ešte v ten istý týždeň. Môj rozvod s Líliou trval dlhšie, pretrhával sa cez byt po jej rodičoch v Leviciach a cez ten prekliaty prsteň, ktorý mi odmietla vrátiť, hoci stál takmer tisíc eur.

Prešli tri mesiace. Marína a ja sme sa vídali čoraz častejšie — najprv len na kávu, potom na večere, raz sme išli spoločne na chalupu jej sesternice pri Piešťanoch, kde sme obaja povedali, že sme single a nikto sa nepýtal ďalej.

A potom, jedno sobotné ráno v novembri, keď mráz už obkresľoval okná jej auta, mi Marína podala kľúč. Nie od svojho bytu na Klokočine — ten si nechala. Ale od malej garsónky na Chrenovej.

— Kúpila som tú garsónku, čo si tam v ten deň predával, — povedala. — Zavolala som ti, zahnala som ťa hore po tých schodoch, zobrala som ti manželku — a potom som si povedala, že ti musím dať aj niečo, kam sa budeš môcť vrátiť. Tak som tú kúpu dotiahla skôr, než sa k nej dostal ten druhý záujemca. Osemdesiattisíc eur, hotovosť z predaja maminho pozemku. Papiere sú na teba.

Vzal som ten kľúč do ruky. Bol ešte studený, asi ho celú cestu v aute nosila v kapse bundy. Marína mi zovrela dlaň okolo neho oboma rukami a podržala ju tak o chvíľu dlhšie, než bolo treba.

— Nebudeme sa s ničím ponáhľať, — povedala. — Ani s papiermi, ani s nami.

Prikývol som a vložil kľúč do vrecka vedľa tých papierov na predaj, ktoré som v ten prvý deň nosil zložené v saku.

Rate article
Igor a kočky z Nitry