Štyristo korún ročne — toľko si Marika Hudecová zarábala na tom, že iní ľudia sa vôbec dostali do práce. Nie od jedného človeka. Od všetkých na troch uliciach bratislavského Tehelného poľa, ktoré obsluhovala každé ráno, skôr než sa ktokoľvek iný v meste stihol pretiahnuť pod perinou.
Narodila sa v roku 1928 v nájomnom dome na Pavlovičovej, tam, kde dnes stojí potraviny otvorené do desiatej večer. Jej matka robila to isté — chodila od okna k oknu, skôr než fabriky na Patrónke začali hvízdať na rannú zmenu. Marika tú prácu prevzala, keď matka začala krivkať na ľavú nohu a nestíhala už tempo ulice.
Volali ju budička. Nepredávala budíky — mala dlhú tyč s drôtom na konci, zahnutým ako háčik, a tou tyčou búchala do okien na druhom a treťom poschodí, vyššie už nedočiahla. Pre okná na prvom poschodí stačilo zabúchať kĺbmi prstov, občas hrsť suchého hrachu hodená na sklo — tak, aby nezobudila susedov, len toho jedného človeka, ktorý zaplatil.
Robila to štyridsať rokov. Dážď, sneh, mráz, ktorý štípal do uší tak, že si šatku pod bradou zväzovala na tri uzly. Zima 1947 bola najhoršia — týfus chodil po Tehelnom poli ako po svojom, a ona aj tak vychádzala na ulicu o pol piatej, lebo ľudia musia jesť, a aby jedli, musia pracovať, a aby pracovali, musia sa zobudiť.
Vdala sa za Jozefa Hudeca v roku 1949, tkáča z tej istej fabriky, do ktorej budila ostatných. Mali trinásť detí. Nažive zostali štyri. Zvyšok — čierny kašeľ, spalničky, jedno sa utopilo v jarku za domom, mal štyri roky, skôr než si niekto všimol, že zmizol z dvora. Taká bola cena bývania na Tehelnom poli v tých rokoch, nikto sa nepýtal, či s ňou súhlasí.
Zákazníci jej platili každý týždeň, v sobotu, drobnými mincami zabalenými v handričke. Boli aj takí, čo dlžili mesiace, a Marika ich budila aj tak, lebo vedela — ak prestane, prídu o zmenu a bude ešte horšie. Jeden dlžník, majster z priadzárne, jej dlh splatil vrecom zemiakov až po roku. Vrece držala v predsieni a nedotkla sa ho, pokiaľ jej majster neprinesol aj desať korún, ktoré mu ešte dlžil za prvý mesiac.
Príbeh mal svoj zlom v roku 1958, keď syn jedného zo zákazníkov privezol z Prahy ozajstný mechanický budík, kúpený za sedemdesiat korún u hodinára na Václavskom námestí. Postavil ho na skriňu, natiahol a na druhé ráno sa zobudil sám, bez búchania na sklo. Susedom povedal, že je to lepšie, lebo nemusí platiť každý týždeň, stačí kúpiť raz. Do dvoch rokov sa mechanické budíky, čoraz lacnejšie, objavili v polovici okien, ktoré predtým obsluhovala Marika.
Neprestala hneď. Zákazníkov ubúdalo po jednom, po dvoch, až v roku 1962, keď mala tridsaťštyri rokov, jej na celej ulici zostalo len šesť ľudí — starých, zvyknutých na búchanie, čo hovorili, že budík ich nezobudí, lebo nevedia, či naozaj zazvonil, alebo sa im to len snívalo. Poslednou zákazníčkou bola vdova Anna Krchňavá, ktorá Marike platila až do roku 1968, keď prišla okupácia a všetko ostatné prestalo mať zmysel.
Marika zomrela v roku 1991, mala šesťdesiattri rokov, v tom istom byte na Tehelnom poli, kde sa narodila. Jozef odišiel ešte skôr, v roku 1969, zrazilo ho auto na priechode pri Trnavskom mýte, keď sa vracal z práce v nesprávnu hodinu. Pohreb Mariky zariadila jej dcéra Helena, jediná zo štyroch detí, ktorá matku prežila — syn zomrel pri nehode na stavbe, a dve ďalšie deti odniesla tuberkulóza v päťdesiatych rokoch.
Na kare po pohrebe, v byte, ktorý si pamätal štyridsať rokov búchania na cudzie okná, našla Helena v zásuvke skrine tú istú tyč s drôtom na konci, zabalenú v handričke, aby nerysovala drevo. Nikto ju nevyhodil. Stála v kúte ďalších trinásť rokov, až kým dom na Pavlovičovej nezbúrali pre nové sídlisko, a tyč, spolu so zvyškom vecí z bytu, skončila v kontajneri — nie preto, že by sa ju niekto rozhodol vyhodiť, ale preto, že už nikto nevedel, na čo slúži, ani komu by sa mohla zísť.
