Júliu vtlačili do čierneho auta tak rýchlo, že nestihla ani zakričať.
Ešte pred chvíľou premýšľala, či stihne vlak. Teraz sedela na zadnom sedadle drahého terénneho auta a pozerala na muža, ktorý sa na ňu spokojne usmieval.
Mala tridsaťdva rokov, štvorročnú dcérku a život, v ktorom už dávno nezostával priestor na prekvapenia.
A predsa sa práve jedno začínalo.
Júlia pracovala v sanatóriu neďaleko Trenčína. Každý deň dochádzala vlakom. Plat nebol závratný, ale dokázala z neho uživiť seba aj malú Irku. Navyše stíhala škôlku.
V zime však bývala cesta domov hotovým utrpením.
Od sanatória k stanici viedol chodník popri starých garážach. Svetlá tam bolo pomenej a po zotmení človek stretol sotva niekoho. Júlia si zakaždým zrýchlila krok.
V ten večer jej do odchodu vlaku zostávalo sedem minút.
Nohy v obnosených čižmách mala skrehnuté. Pod starým kožuchom, ktorý dostala od susedky, mala vyťahaný sveter. Myslela na to, že musí vyzdvihnúť dcéru, kúpiť niečo na večeru a doma zakúriť v peci.
Na stanici zastalo vedľa nej veľké čierne auto.
Okienko sa stiahlo.
— Krásavica, nechceš sa previezť?
Za volantom sedel muž s hustou bradou. Mal drahú bundu a úsmev človeka, ktorý je presvedčený, že mu svet patrí.
Júlia sa naňho zamračila.
— Otvor si oči! Kde na mne vidíš krásavicu?
Pokračovala ďalej.
Auto ju predbehlo a zabrzdilo. Vystúpil z neho vysoký chlap so širokými plecami. Skôr než Júlia pochopila, čo sa deje, zdvihol ju zo zeme a posadil dozadu.
Dvere sa zabuchli.
— Páčiš sa mi, — oznámil bradatý muž. — Takže pôjdeš so mnou na večeru.
Zacítila z neho alkohol.
Vtedy sa rozplakala.
— Prosím vás, pustite ma! Doma ma čaká dcéra. Veď sa na mňa pozrite! Mám tridsaťdva rokov, nič pekné na sebe. Tento kožuch je od susedky a pod ním mám staré nohavice. Čo by ste so mnou robili v reštaurácii?
Vysoký muž sa naklonil k svojmu šéfovi a niečo mu pošepkal.
Bradáč mávol rukou.
— Prestaň plakať. Videl som ťa už pri sanatóriu. Myslíš, že neviem, ako chodíš oblečená? Pripomínaš mi moju mamu. Celý život túžila po tom, aby ju niekto vzal do poriadnej reštaurácie. Kúpim ti šaty, ak chceš.
— Ja chcem ísť domov.
— Máš dieťa?
— Dcérku. Má štyri roky.
— A jej otec?
Júlia sklopila oči.
— Odišiel.
Bradáč sa oprel.
— Aj môj otec odišiel. Našiel si inú?
— Nie. Jeho mama mu nahovorila, že naše dieťa nie je skutočné.
Muž na ňu nechápavo pozrel.
— Akože neskutočné?
— Podstúpili sme umelé oplodnenie. Najskôr s tým súhlasil. Potom mu jeho matka začala rozprávať, že deti počaté takým spôsobom nemajú dušu. A on jej uveril.
Júlia si utrela tvár rukávom.
— Inak je dobrý človek. Len sa nechá ľahko ovplyvniť.
Hovorila to už zo zvyku. Aj po všetkom, čo sa stalo, ešte stále hľadala pre bývalého manžela ospravedlnenie.
Bradáč si ju chvíľu prezeral.
— Takže dcéra vraj nie je skutočná… Zaujímavé. Poďme sa na ňu pozrieť. Kde máš škôlku?
Potom sa obrátil na vodiča.
— Voloďa, choď!
Júlia sa pritlačila k operadlu. Premýšľala, čo bude nasledovať. Vodič na ňu v spätnom zrkadle pozrel a na okamih sa ich oči stretli.
Zdalo sa jej, že sa za svojho šéfa hanbí.
Keď všetci traja vstúpili do škôlky, rozhovory v šatni utíchli.
Učiteľka zostala stáť s detskou čiapkou v ruke. Rodičia sa obzerali po dvoch neznámych mužoch a Júlii, ktorá mala stále červené oči.
Irka však žiadne nebezpečenstvo nevidela.
Rozbehla sa k mame a hneď sa obrátila k bradatému mužovi.
— Ty si Mikuláš?
Muž sa rozosmial.
— A vy ste náhodou nevideli môjho ocka? — pokračovala dievčinka.
Júliu pichlo pri srdci.
Irka sa na otca pýtala takmer každého cudzieho muža. Stále dúfala, že ho niekto privedie domov.
V aute sa dievčatko pustilo do rozhovoru s vodičom. Fascinoval ju volant.
— Aj ja viem šoférovať! — vyhlásila.
Bradáč sa znovu rozosmial.
— Toto má byť neskutočné dieťa? Veď je úžasná! Dáš si zmrzlinu?
— Áno!
Tak skončili v cukrárni.
Irka dostala veľký pohár zmrzliny a prvýkrát po dlhom čase sa Júlia pristihla, že sa tiež usmieva.
Potom nasledoval supermarket.
Bradáč naplnil nákupný vozík drahými syrmi, exotickým ovocím a údenými rybami. Júlia si pomyslela, že za tie peniaze by nakúpila jedlo na celý týždeň.
Voloďa chodil za nimi a väčšinou mlčal.
Až doma zistila, že medzi drahými pochúťkami sa nachádza aj mlieko, chlieb, obyčajný syr a detské tvarohové dezerty.
Toto určite nevyberal bradatý muž.
Keď zastali pred ich domom, nečakaný návštevník sa pozval na čaj.
Júlia nemala silu protestovať.
V kuchyni bolo chladno. Na parapete stál malý kvetináč s vyschnutou bazalkou a z rádia položeného na poličke sa ozývali večerné správy.
Júlia prikladala drevo do pece.
Bradáč sa rozhliadal okolo seba.
— A ja som si myslel, že som mal ťažké detstvo. Vy máte naozaj záchod vonku?
— Naozaj.
Muž sa poškriabal po brade.
— To som teda netušil.
Keď konečne odišli, Júlia zamkla dvere.
A vtedy sa roztriasla.
Sadla si na stoličku a začala plakať tak silno, až k nej pribehla vystrašená Irka.
Doteraz si nedovolila zosypať sa.
Ani v deň, keď si jej manžel zbalil veci a odišiel k matke. Bola vtedy vo vysokom štádiu tehotenstva. Bývali v domčeku, ktorý len nedávno kúpili.
Manžel jej pri odchode oznámil, že dom si môže nechať.
Vraj aj keď dieťa nie je skutočné, aspoň budú mať kde bývať.
Teraz sa jej všetko vrátilo.
A Irka ju objímala drobnými rukami.
Na druhý deň stál pred sanatóriom známy čierny džíp.
Júlii stislo žalúdok.
Lenže tentoraz sedel za volantom iba Voloďa.
— Nastúp. Odveziem ťa do mesta.
— Prečo? Aj ja ti pripomínam mamu?
Voloďa sa zatváril dotknuto.
— Idem tým smerom. Myslel som, že ti pomôžem.
Júlia chvíľu váhala.
Napokon si sadla.
— A kde je tvoj šéf?
— Spí. Včera to prehnal. Vieš, jeho mama by mala narodeniny, keby ešte žila. Ťažko to znáša. Normálne takmer nepije.
Júlia prikývla.
Po niekoľkých minútach ticha sa Voloďa ozval:
— Počuj… Tá malá je naozaj zo skúmavky?
— Áno.
— To je teda niečo. Čo všetko už medicína dokáže.
Znovu stíchol.
Júlia sa naňho pozrela.
— Ty máš deti?
— Nemám. A ani nechcem. Mám troch mladších súrodencov. Keď som vyrastal, mal som detského kriku až po krk. Samému je mi dobre.
— Rozumiem.
Keď prišli k škôlke, Irka sa pri pohľade na auto potešila.
— Pôjdeme zase na zmrzlinu?
Júlia sa zahanbila.
— Dnes nie, zlatko.
— Prečo by sme nešli? — ozval sa Voloďa.
— Nemám peniaze na cukráreň.
— Pozývam vás.
A tak si Irka opäť pochutnávala na zmrzline.
Cestou domov zaspala.
Júlia rozmýšľala, ako ju odnesie do domu bez toho, aby ju zobudila. Voloďa však už otváral zadné dvere.
Zobral dievčatko do náručia.
— Tá je ľahučká, — zamrmlal.
Pozrel na jej spiacu tváričku.
— A celkom skutočná.
Júlia sa pri tých slovách usmiala.
Niekoľko dní Voloďu nevidela.
Potom pred sanatóriom znovu zastavil čierny džíp.
Tentoraz v ňom sedeli obaja muži.
Bradáč vystúpil a pristúpil k nej.
— Volám sa Vít, — povedal. — Chcel by som sa ospravedlniť za to, čo som vyviedol. Bol som opitý a správal som sa ako hlupák.
Júlia mlčala.
— Rád by som ťa pozval na večeru. Do poriadnej reštaurácie. Keď budeš mať čas. Tentoraz normálne.
Chcela odmietnuť.
Lenže si spomenula na roky, počas ktorých poznala iba cestu do práce, škôlku a domáce povinnosti.
Kedysi mala aj pekné šaty.
Stále ich mala odložené v skrini.
— Možno by som mohla, — povedala. — Len neviem, čo s dcérou.
— Ja ju postrážim, — ozval sa Voloďa.
Júlia zaváhala.
Nechcela nechať štvorročné dieťa osamote s mužom, ktorého poznala len krátko. Navrhla preto detský kútik v nákupnom centre.
Voloďa súhlasil.
Večera dopadla prekvapujúco príjemne.
Vít rozprával veľa, najradšej o sebe. Bol sebavedomý a rád dával najavo, že si môže dovoliť takmer všetko.
Dokázal však Júliu rozosmiať.
Sedela pri elegantne prestretom stole a po prvýkrát za celé roky mala pocit, že je znovu ženou, ktorú niekto pozval na rande.
Keď jej Vít navrhol návštevu výstavy, súhlasila.
Irka bola zatiaľ nadšená detským kútikom aj Voloďom.
A keď pri najbližšej návšteve priniesol domov tašku plnú potravín, Júlia sa zamračila.
— Toto už naozaj nemusíš.
— Je to od pána Víta, — odpovedal.
Odvtedy sa nákupy objavovali pravidelne, približne každé tri dni.
Mlieko. Chlieb. Mäso na polievku. Detské jogurty.
Veci, ktoré Júlia skutočne potrebovala.
Nevedela, ako sa zachovať.
Zarábala dosť na to, aby uživila dcéru. Prijímať cudziu pomoc jej bolo nepríjemné. Zároveň cítila úľavu, keď nemusela pri každom nákupe počítať posledné eurá.
Vít ju medzitým pozýval do reštaurácií a na kultúrne podujatia.
Nestretávali sa často. Mal veľa práce.
Voloďa sa zatiaľ stal Irkiným obľúbeným spoločníkom.
Akoby to tak bolo odjakživa.
Jedného dňa prišiel za Júliou s nezvyčajne vážnou tvárou.
— Myslím, že sa do teba Vít zaľúbil.
Júlia sa zarazila.
— Prosím?
— Dokonca rozmýšľa nad svadbou. Len ho trochu trápi malá. Vieš… Je to cudzie dieťa.
Júliu tie slová zaboleli.
Vít ju ešte ani raz nechytil za ruku. Nehovoril o láske. Zato už niekde premýšľal, či by si dokázal vziať ženu s dcérou.
— Ja sa predsa nepotrebujem vydávať! — odsekla.
Voloďa zdvihol hlavu.
— Naozaj by si ho odmietla? Veď je bohatý. Nemusela by si sa už trápiť.
— Bohatstvo nehľadám.
— Tak akého muža chceš?
Júlia neodpovedala.
Spomenula si na bývalého manžela. Na to, ako nedokázal obhájiť vlastné dieťa pred matkinými nezmyslami.
Takého muža už nechcela.
— Neviem, — priznala napokon.
Voloďa k nej urobil krok.
Skôr než stihla čokoľvek povedať, objal ju a pobozkal.
Júlia od prekvapenia cúvla.
Voloďovi sčerveneli líca.
— Prepáč. Ja… Neviem, čo ma to napadlo.
Otočil sa a odišiel.
Zostala stáť v kuchyni.
Na stole chladol nedopitý čaj.
Dotkla sa prstami pier.
Všetko sa odohralo tak rýchlo, že ani nevedela, či sa jej ten bozk páčil.
Vedela iba to, že od tej chvíle sa už na Voloďu nebude pozerať rovnako.
Na druhý deň Irka ochorela.
Mala vysokú horúčku a Júlia musela zostať doma. V sanatóriu jej neprítomnosť prijali s nevôľou.
Do toho zavolal Vít.
Na ten večer mali lístky do divadla.
Keď sa dozvedel o Irkinej chorobe, povzdychol si.
— Nemohol by pri nej zostať Voloďa?
— Veď sa môže nakaziť.
— Prosím ťa, čo by sa mu stalo? Lístky boli drahé. A sama si hovorila, ako veľmi chceš to predstavenie vidieť.
Júlia váhala.
Večer už Irke teplota klesla. Dievčatko bolo pokojnejšie a zjedlo trochu polievky.
Nakoniec súhlasila.
Voloďa prišiel načas.
Takmer sa jej nepozrel do očí.
Ani ona nevedela, čo povedať.
Kúpila si nové šaty. Mali odhalené plecia a keď sa uvidela v zrkadle, zrazu sa cítila previnilo.
Dcéra bola chorá a ona sa chystala do divadla s mužom, ktorý jej kupoval drahé večere.
Počas predstavenia sa nedokázala sústrediť.
V duchu sa stále vracala k Irke.
Po prestávke začal Vít rozprávať o zimnej dovolenke v Tatrách.
— Mohli by sme ísť na pár dní lyžovať. Poznám jeden výborný hotel.
Júlia ho prerušila.
— Vít, to už je priveľa. Reštaurácie, divadlo, tie potraviny… Nemôžem od teba prijímať ešte aj dovolenku.
Vít sa zamračil.
— Aké potraviny?
— Tie, čo mi Voloďa nosí každých pár dní.
— Ja som mu žiadne potraviny kupovať nekázal.
Júlia naňho pozrela.
— Ako to myslíš?
— Tak, ako hovorím. Voloďa má asi príliš dobré srdce. Robí si veci po svojom.
Na chvíľu sa odmlčal.
— A o tej dovolenke ešte porozmýšľaj. Moja mama milovala lyžovanie. Vždy vravela, že by chcela ísť do poriadneho horského hotela. Nikdy sa tam nedostala.
Júlia prestala vnímať ruch okolo seba.
Zrazu videla všetko jasnejšie.
Vít ju pozýval tam, kam kedysi túžila ísť jeho mama. Kupoval jej večere, o ktorých jeho mama snívala. V jej tvári hľadal niekoho, koho už nikdy nemohol objať.
A Voloďa?
Ten vedel, aké jogurty má rada Irka.
Vedel, že Júlia nemá peniaze na zmrzlinu.
Keď dievčatko zaspalo, vzal ju na ruky, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
Potraviny kupoval za vlastné peniaze.
A nikdy za ne nechcel poďakovanie.
Júlia položila ruky na Vítove dlane.
— Počúvaj ma, prosím.
Muž sa na ňu prekvapene pozrel.
— Som si istá, že tvoja mama by bola na teba hrdá. Veľmi si ju miloval. To je vidieť zo všetkého, čo robíš.
Vít mlčal.
— Ale takto ju späť nezískaš. Zaslúžiš si ženu, do ktorej sa zaľúbiš kvôli nej samej. Takú, s ktorou budeš chcieť žiť vlastný život.
Júlia sa nadýchla.
— Ja som obyčajná žena. Môžeš mi kúpiť najdrahšie šaty, ale zostanem tou istou Júliou. A možno ti práve preto pripomínam mamu.
Vít odvrátil pohľad.
— Takže ma odmietaš?
— Myslím, že áno.
— Kvôli tomu, že mám peniaze?
— Kvôli niekomu inému.
Zostalo medzi nimi ticho.
Potom Júlia dodala:
— Zdá sa, že som sa zaľúbila do iného muža.
Vít sa oprel dozadu.
V očiach sa mu zaleskli slzy.
— Ja tým ženám nikdy nebudem rozumieť, — zamrmlal.
Napriek sklamaniu ju odviezol domov.
Keď zastavili pred bránkou, povedal:
— Späť pôjdem sám. Voloďa nech si zariadi večer, ako chce.
Júlia pochopila, že Vít už všetko tuší.
Vystúpila.
V dome svietila iba malá lampa.
Irka spala vo svojej postieľke a pevne objímala plyšového medvedíka, ktorého jej daroval Voloďa.
Júlia sa jej dotkla čela.
Horúčka ustúpila.
Až teraz sa jej uľavilo.
V obývačke sedel Voloďa v kresle. Hlavu mal naklonenú na stranu, ruky položené na kolenách.
Zaspal.
Júlia sa naňho dlho pozerala.
Na muža, ktorý kedysi tvrdil, že deti nechce. Ktorý mal dosť starostí s mladšími súrodencami a najradšej žil sám.
A predsa tu sedel.
Pri jej chorej dcére.
Na kuchynskom stole ležal pohár vody a teplomer.
Júlia k nemu pristúpila po špičkách.
Naklonila sa a pobozkala ho na pery.
Voloďa otvoril oči.
Chvíľu nechápavo žmurkal.
— Júlia?
Usmiala sa.
— Minule si utiekol príliš rýchlo.
Posadil sa.
— Ja som si myslel, že som všetko pokazil.
— Prekvapil si ma. Zľakla som sa.
Pozrel jej do očí.
— A teraz?
Júlia sa k nemu opäť naklonila.
— Teraz už viem.
Pobozkala ho druhýkrát.
Voloďa ju objal a pritiahol bližšie.
Tentoraz sa neodtiahol ani jeden z nich.
