Volám sa Rasťo Kollár, mám štyridsaťjeden, a tú garáž som prenajímal Tomášovi Baranovi presne osem rokov. Vulkanizácia, dve zdviháky, kompresor, ktorý rachotil tak, že ho počuli aj v bytovke naproti. Chlapík vedel robiť — to mu nikto nezobral. Len občas prišiel do práce s očami ako uvarené vajce a rukami, ktoré sa triasli tak, že mu kolega musel podávať skrutky.
Prvý raz som si to všimol na jeseň, keď mu zákazník reklamoval nevyváženie predného kolesa. Tomáš sa ospravedlňoval, hovoril, že mal "ťažkú noc", a ja som si vtedy myslel, že možno manželka, možno dlhy. Netušil som, že si vo svojej kancelárii, za skriňou s náhradnými gumami, drží dve plastové fľaše od minerálky naplnené borovičkou. Zistil som to až neskôr, keď som hľadal faktúry a fľaša sa mi skotúľala rovno k nohe.
Nepovedal som mu to do očí. Mal som strach — nie z neho, z toho, že prídem o nájomcu, ktorý platil vždy prvého v mesiaci, dvesto osemdesiat eur, bez omeškania. Tak som to tri mesiace prehliadal. Zavrel som oči, lebo bolo jednoduchšie zavrieť oči ako riešiť problém, ktorý nebol môj.
Potom prišla tá sobota. Bolo okolo pol jednej popoludní, pred garážou stála dodávka s prívesným vozíkom a Tomáš sa pokúšal pripojiť ťažné lano na auto, ktoré mal odtiahnuť. Lano mu dva razy vypadlo z ruky. Pri treťom pokuse si rozbil hlavu o nárazník, lebo sa predklonil príliš rýchlo a nohy ho jednoducho nedoniesli. Krv na asfalte, syn zákazníka — mal tak desať rokov — stál pri tom a kričal na otca, že "pán vulkanizér je chorý". To bola veta, ktorá sa mi zaryla do hlavy. Chorý. Nie opitý, nie nešťastník. Chorý.
Odviezol som ho na pohotovosť vo svojom aute, lebo sanitku nechcel. V čakárni mi povedal číslo, ktoré som si nikdy nepredstavoval, že z jeho pusy budem počuť — dva až tri litre tvrdého denne. Nie pivo, nie víno. Destiláty. Sedel som tam na plastovej stoličke a počítal som si v hlave, koľko to je za rok, a prestal som počítať, lebo mi z toho bolo zle.
Garáž som mu po tom incidente nezobral. Mohol som — zmluva mi to dovoľovala, mal tam klauzulu o "poškodení dobrého mena prevádzky". Namiesto toho som zavolal jeho sestre, ktorej číslo som mal z jednej staršej faktúry, a povedal som jej, že ten človek potrebuje viac ako náplasť na hlavu. Ona poznala liečebňu na Prednej Hore, počula o nej od susedy.
Tomáš odišiel na liečbu v januári. Garáž som mu nechal zatvorenú, platil som za ňu z vlastného, lebo som vedel, že keď ju prenajmem inému, nebude sa mať kam vrátiť. Dvadsaťtri eur denne ma to stálo na energiách a poistení, aj keď sa nerobilo. Rátal som to — štyri mesiace, zhruba dvetisíc osemsto eur z môjho.
Vrátil sa v máji. Chudší, s rukami, ktoré sa už netriasli, a s papierom od lekára, že je tri roky bez kvapky — teda, vtedy to boli štyri mesiace, ale on sa k tomu papieru vracal ako k vyznamenaniu. Prvý deň, keď otvoril roletu garáže, stál pri tom psík od susedov, taký čierny kríženec, ktorý si zvykol líhať na slnko presne pred vjazdom, a Tomáš ho preniesol na druhú stranu ulice, aby ho dodávka pri vchádzaní nezrazila. Taká drobnosť. Ale vtedy som vedel, že sa vrátil ten, ktorého som si pred rokmi najal.
Dnes, po troch rokoch bez alkoholu, chodí Tomáš raz za mesiac do tej istej liečebne hovoriť s novými pacientmi — nie ako terapeut, len ako ten, kto to prežil. Mne nájomné stále platí prvého, teraz tristo eur, zvýšili sme to po dohode. A tú borovičkovú fľašu, čo sa mi kedysi skotúľala k nohe, mám dodnes v tej istej skrini, prázdnu, zahrabanú pod starými faktúrami. Nevyhodil som ju. Niekedy ju vezmem do ruky, len tak, a potom ju vrátim na miesto.
