Volám sa Pavol Krčméry, mám štyridsaťjeden a hrám prvú trúbku v mestskej dychovke už šestnásť rokov. Ten večer v novembri si pamätám do poslednej sekundy, hoci by som najradšej zabudol.
Dve hodiny predtým, než sa mala v sále Kultúrneho domu v Modre konať svadba dcéry starostu spojená s finálom okresnej súťaže folklórnych telies, som stál za kulisami a cítil, ako sa mi košeľa lepí na chrbát. V prvom rade sedela komisia z Trnavského samosprávneho kraja, dvaja muži v tmavých oblekoch a žena s okuliarmi na retiazke, ktorá rozhodovala, či nám ponechajú štatút reprezentačného súboru. Bez neho by sme od januára prišli o dotáciu od mesta. Polovicu platov preč. Braňo od pozauny by musel ísť makať do autoservisu, malý Jurko by sa vrátil k dedovi na dvor pásť kozy, lebo jeho matka by nezaplatila internát.
Toto som nosil v hlave, keď som chytil Rastislava Vlka, nášho kapelníka, za rameno pri šatni.
— Nech si tá dievka dá masku, alebo nehráme, — povedal som mu. Vedel som, ako to znie. Vedel som, že to znie ako zbabelosť. Ale ja som v tej chvíli nevidel dievčinu s jazvami. Videl som dvadsať ľudí, ktorých živobytie držím v rukách ja, prvý hlas kapely, ten, koho sa pýtajú ako prvého, keď sa niečo pokazí.
Jarmila Hrušková hrala lesný rohu lepšie než ktokoľvek, koho som za tie roky počul na okresnej škole. Pred troma rokmi jej na otcovom poli strhlo kryt starej sejačky kus plechu a rozsekalo jej ľavú stranu tváre od sluchy po sánku. Keď sa Rastislav vrátil zo šatne a povedal mi, že nenanesie make-up, zovrel sa mi žalúdok tak, že som si musel sadnúť na debnu s notami.
Vravel som si — veď to nie je o tej jazve. Je to o tom, že v prvom rade sedí žena s okuliarmi, ktorá si robí poznámky, a ja mám na krku rodinu. Dcéru na gymnáziu v Pezinku, manželku, ktorá tretí mesiac nemá prácu, lebo zavreli tú predajňu textilu na námestí. Keby nám zobrali štatút, mohol by som rovno ísť spolu s Braňom čistiť autá.
Keď sa rozsvietili reflektory, stál som za pultom prvej trúbky a nohy sa mi triasli. Rastislav zdvihol taktovku. Jarmila vyšla na stred javiska so závojom spusteným na tvár, presne podľa starého obradu pred požehnaním. Zahrala sólo, ktoré mi prebehlo po koži ako elektrický prúd — plačúca melódia nevesty, ktorá sa lúči s dievčenstvom. Nikdy som nepočul nikoho hrať s takou bolesťou v tóne.
A potom sa stala tá nehoda, ktorú nikto neplánoval. Hore na mostíku nejaký technik potiahol lano s umelými kvetmi, girlanda sa zachytila o okraj vienka, čelenka sa posunula a závoj z ručne tkanej čipky, ktorý mala Jarmilina prababička na vlastnej svadbe, pomaly skĺzol na drevenú podlahu javiska.
Zostala stáť v kuželi reflektora s odhalenou tvárou. Jazvy sa pod tým bielym svetlom zdali ešte tmavšie, ešte hlbšie. V zadných radoch niekto nahlas vdýchol vzduch. Mne skočil prst na ventile a z trúbky vyletel škripľavý falzet namiesto tónu. Stratil som takt. Celá sekcia dychov sa rozpadla, basy sa oneskorili, a ja som na tie dve sekundy videl celú svoju kariéru, ako sa rozpadá rovnako ako ten rytmus.
Jarmila na okamih spustila nástroj. Videl som, ako sa jej plece stiahlo, ako urobila polkrok smerom do tmy za kulisami. A v tej chvíli som čakal, že Rastislav zastaví kapelu, ospravedlní sa komisii, odvedie ju preč a zachráni aspoň zvyšok večera.
Urobil presný opak. Otočil sa k nám celým telom, udrel taktovkou dvakrát po pulte a dal znamenie lesným rohom — fortissimo, všetci. Nepozrel sa na komisiu. Pozrel sa priamo na Jarmilu, ako sa díva majster na rovnocenného hudobníka, bez súcitu, bez strachu.
Videl som, ako sa jej dych upokojil. Zdvihla brado tak, že tú zjazvenú stranu tváre postavila priamo do svetla, a vdýchla do nástuvca silu, ktorá prerazila celú dychovú sekciu. To už nebol plač nevesty. To bol triumf. Hrali sme ten záver tak, ako sme nehrali nikdy na žiadnej skúške — bubeník mlátil do činelov, až mi zvonilo v ušiach, pozauny držali taký temný bas, že sa triasli dosky podlahy.
Posledný akord dopadol a v sále nastalo ticho, ktoré trvalo možno desať sekúnd, ale mne sa zdalo nekonečné. Potom tá žena s okuliarmi z prvého radu vstala a začala tlieskať — hlasno, pomaly, priamo na Jarmilu. O chvíľu vstala celá sála.
Stál som s trúbkou na kolenách a cítil som sa ako najmenší človek v tej budove.
O hodinu neskôr, keď sa sála vyprázdnila, zbieral som nástroj do puzdra a nepozeral na Rastislava. — Tak sme vyhrali, — povedal som mu, hlas mi znel dutejšie, než som chcel. — Grand prix okresu. Len starosta už podpísal tvoju výpoveď. Vraj na javisku nepotrebuje amatérske divadlo.
Myslel som, že z toho bude škandál, krik, možno aj ja dostanem padáka za tú falzetovú notu. Namiesto toho som videl, ako si Jarmila prišla k nemu, položila na stôl zložený závoj a povedala, že ak odíde on, odíde aj ona, aj Braňo, aj malý Jurko. Že nebudú hrať pod mojím vedením.
Vtedy som konečne pochopil, čo som celé tie mesiace nevidel — že som sa bál o miesto, ktoré mi tá istá dievčina, ktorú som chcel schovať pod rúškom, práve zachránila svojím hraním. Bez nej by sme štatút stratili tak či tak, a ja by som stál v tom servise s Braňom.
Na druhý deň ráno som prišiel do kultúrneho domu skôr než obvykle. Rastislav už bol v kancelárii, balil partitúry do starej kožennej dosky. Na stole mal list s pečiatkou konzervatória z Bratislavy — pozvanie na stáž s plným ubytovaním, ale len s ním ako umeleckým vedúcim.
— Vezmeš aj mňa? — spýtal som sa od dverí. Znelo to hlúpo, vedel som to. Po tom, čo som urobil.
Pozrel sa na mňa dlho, bez odpovede hneď. Potom povedal len:
— Vlak je o deviatej. Zober si trúbku a buď na nástupišti.
Nepovedal mi, či mi odpustil. Nepovedal, že chápe, prečo som to urobil. Len zavrel kožennú dosku, zapol gombíky na kabáte a vyšiel do chodby, kde sa už zbierali ostatní s kuframi a puzdrami na nástroje, zatiaľ čo za oknom padal na námestie prvý mokrý sneh.
![]()











