Volám sa Marek Hoffer, mám štyridsaťjeden rokov a posledných osemnásť z nich opravujem hodiny a hodinky v malej dielni na Nám. SNP v Partizánskom. Táto vec, čo sa stala vlani v marci, mi zmenila pohľad na to, čo vlastne robím za tým pultom celé dni.
Bolo to v utorok ráno, ešte pred otvorením. Mal som na stole rozobraté wostokovky po otcovi — ešte z čias, keď pracoval v Odeve ako majster, a tie hodinky nosil celých tridsať rokov, kým mu nedoslúžili. Vedľa na parapete som mal taký kyvadlový prístroj, čo som si sám zmontoval z previsnutého závažia a špičky, ktorá kreslí do jemného piesku v plytkej miske. Robil som to len tak, pre radosť, lebo ako dieťa som videl podobnú vec vo fyzikálnom kabinete na gymnáziu a odvtedy ma to nepustilo.
O sedem minút po ôsmej sa mi zachvela šálka s kávou na pulte. Najprv som si myslel, že okolo prešiel ťažký kamión, lenže ulica bola prázdna — videl som to oknom, lebo práve v tú chvíľu prechádzala len jedna žena so psom smerom k pekárni na rohu. Potom sa rozozvučali hodiny na stene, všetkých jedenásť kusov naraz, akoby niekto prešiel rukou po klavíri. A kyvadlo na parapete sa rozhojdalo tak prudko, že som si myslel, že spadne.
Zemetrasenie s magnitúdou 4,9 so epicentrom pri Kremnici — to som sa dozvedel až večer z televízie. V Partizánskom sme to cítili len ako chvenie, nič sa nerozbilo, nikto sa nezranil. Ale to, čo zostalo v piesku pod tým kyvadlom, ma dodnes núti si to nahrávať na telefón, keď prídem ráno do dielne a nikto iný tam nie je.
Hrot nakreslil do piesku vzor, aký som za celé tie roky, čo s tým prístrojom hrám, nikdy nevidel. Normálne, keď sa kyvadlo hojdá samo od seba, kreslí jemné elipsy, také uspávajúce krivky, čo sa postupne zužujú do stredu. Vtedy to bolo inak. Čiary sa krížili ostro, akoby niekto tými rukami triasol celým stolom, a na jednom mieste sa hrot zaryl hlbšie, akoby zaváhal, než sa vrátil do pôvodného smeru. Dvadsaťdva sekúnd, toľko trvalo chvenie podľa seizmografu v Žiline, ktorý som si potom našiel na stránke geofyzikálneho ústavu. A presne toľko vydržal aj ten neporiadok v piesku, kým sa kyvadlo znova upokojilo a vrátilo k tým svojim elipsám.
Zavolal som susedovi Jozefovi, čo má oproti predajňu farieb, či to cítil tiež. Povedal, že mu spadla fľaša riedidla z police, a že to vraj počul aj od Evy z kvetinárstva, tá mala rozhojdanú kyticu sušených klasov vo výklade. Nikto to nebral vážne, väčšina ľudí si to ani nevšimla, lebo trvalo to kratšie ako pesnička v rádiu. Ja som si ale ten piesok odfotil skôr, než som ho musel uhladiť, lebo zajtra som mal objednávku na opravu kukučkových hodín pre pani z Bánoviec a potreboval som voľný stôl.
Tá fotka mi dodnes leží v telefóne. Niekedy, keď mám na stole nejaký zložitý mechanizmus a neviem si rady s pružinou, čo nechce sadnúť na svoje miesto, otvorím si ju a pozerám sa na tie krivky. Myslím na to, že zem pod Partizánskym sa vtedy pohla o niečo, čo sa nedá vidieť okom ani cítiť nohami, ale ten kúsok kovu na niti si to zapamätal do piesku presnejšie, než by to dokázal ktokoľvek z nás opísať slovami.
Otcove hodinky som dokončil o týždeň neskôr. Chodia dodnes, nosím ich sám, hoci remienok som musel vymeniť, lebo ten pôvodný bol už celý popraskaný. A ten piesok v miske nechávam teraz dlhšie, než by som musel, než ho zasa uhladím — len tak, pre istotu, keby sa zem ešte raz rozhodla niečo povedať a ja by som to zasa takmer prehliadol medzi skrutkovačmi a lupou na stole.
