Ľuba si už dávno prestala objednávať taxík. Radšej vyšla k ceste, zdvihla ruku a čakala, kým jej niekto zastaví.
Za dvadsať rokov takýchto ciest si všimla zvláštnu vec. Vodiči starších áut zastavovali ochotnejšie. Ženy častejšie brali neznámych spolucestujúcich. Kamionisti však väčšinou pokračovali ďalej.
Ľuba verila, že náhodné stretnutia neexistujú. Ak jej niekto zastavil, možno sa práve potreboval s niekým porozprávať.
V ten novembrový deň pri nej zabrzdil starý kamión Volvo.
Z kabíny vykukol asi päťdesiatročný muž. Tvár mal ošľahanú vetrom, pod očami hlboké vrásky. Na čelnom skle visela malá ukrajinská vlajočka a vedľa nej fotografia usmiateho chlapca.
— Nastúpte. Kam potrebujete?
— Na cintorín, ak máte cestu tým smerom.
— Nastúpte, odveziem vás.
Ľuba sa vyšplhala do kabíny. Vo vnútri bolo cítiť silnú kávu a osviežovač vzduchu. Na palubnej doske ležali účtenky a pri radiacej páke stála termoska.
Chvíľu išli mlčky.
Za oknami sa rozprestierali polia prikryté prvým snehom. Asfalt bol miestami rozbitý a kamión sa na výtlkoch kolísal.
— Idete za manželom? — spýtal sa napokon vodič.
— Za dcérou.
Muž na ňu pozrel.
— Ako dávno?
— Osemnásť rokov.
Pevnejšie zovrel volant.
— Aj mne zomrel syn. Mal iba osem rokov.
Ľuba k nemu otočila hlavu.
— Ako sa volal?
— Miško. Michal.
Vodič pozrel na fotografiu.
— To je on. Stále sa smial. Dokonca aj keď som ho karhal, začal sa usmievať a ja som sa už nedokázal hnevať.
Na chvíľu sa odmlčal.
— Keď Miško zomrel, celý rok som nedokázal pracovať. Kamión stál na dvore. Manželka mi hovorila, že sa musím vrátiť do života, inak sa úplne zničím. Ale zakaždým, keď som prišiel ku kabíne, spomenul som si, ako ma syn prosil, aby som ho vzal na cestu.
— Rád cestoval?
— Veľmi. Stále sa pýtal, kedy ho vezmem so sebou. Sľúbil som mu, že po prvej triede. Chcel som mu ukázať jazero Synevyr. Videl ho v televízii a odvtedy o ničom inom nerozprával.
Muž si prešiel dlaňou po tvári.
— Neustále ho kreslil. Jednou modrou pastelkou. Kúpil som mu dokonca celú škatuľu farebných pasteliek, ale on si vždy vybral tú starú. Tvrdil, že iba takou modrou sa dá nakresliť skutočné jazero.
— A vybrali ste sa tam?
— Nie.
Odpoveď znela takmer ako šepot.
— V júni ochorel. Lekári najprv hovorili, že sa uzdraví. A potom…
Muž nedokončil vetu.
Za oknom sa mihla tabuľa s názvom malej dediny.
— Tú pastelku mám dodnes, — dodal. — Leží v zásuvke medzi dokumentmi. Niekedy ju vytiahnem.
— Takže na Synevyr ste nikdy nešli?
— Aký by to teraz malo zmysel?
Ľuba sa naňho pozrela.
— Choďte tam. Sadnite si za volant, vezmite jeho fotografiu. Cestou mu rozprávajte o všetkom, čo uvidíte.
Vodič sa trpko pousmial.
— Myslíte, že ma bude počuť?
— Neviem, ako to funguje. Ale s tými, ktorých milujeme, sa môžeme rozprávať aj po ich smrti.
— Vy to robíte?
— Každý týždeň.
Muž spomalil.
Ľuba chvíľu hľadela z okna a potom začala rozprávať:
— Moja Anička mala tri roky. Zostala so starou mamou a ja som odišla do práce. V ten deň mi presne o štvrtej popoludní zazvonil telefón. Povedali mi, že sa dcérka utopila v rybníku.
Vodič na ňu krátko pozrel.
— Preboha…
— Nepamätám si presne tie slová. Pamätám si okno, pri ktorom som stála s telefónom. Obloha bola sivá. Mala som pocit, že taká zostane navždy.
— Ako ste to prežili?
Ľuba prešla prstami po okraji kabelky.
— Spočiatku nijako. Celé mesiace som takmer nevychádzala z bytu. Manžel vydržal pol roka. Jedného dňa si zbalil veci a povedal, že ma už nespoznáva.
Odmlčala sa.
— Mal pravdu. Ani ja som sa nespoznávala.
Vodič mlčal.
— Viete, kto ma vtedy zachránil? Susedka. Pracovala ako predavačka v obchode so zeleninou. Jedného dňa prišla, položila tašku na zem a povedala: „Ľuba, zajtra mám inventúru. Sama to nezvládnem. Príď o deviatej.“
— A vy ste išli?
— Išla. Hoci sa mi vôbec nechcelo.
Ľuba si na ten deň spomenula. Obchodná váha, kartónové škatule pri pulte, konzervy so zeleným hráškom. Počítala tovar až do večera. Prvýkrát po mnohých mesiacoch bola taká unavená, že doma dostala chuť jesť.
— Susedka ma neľutovala. Dala mi prácu. Ukázala mi, že ma ešte niekto potrebuje.
Kamión odbočil smerom k cintorínu.
— Sme tu, — povedal vodič.
Ľuba siahla po peňaženke.
— Odložte peniaze.
— Ale veď ste ma odviezli.
— Porozprávali sme sa. To stačí.
Už otvárala dvere, keď ju muž zavolal späť.
— Povedzte mi… Naozaj si myslíte, že by som tam mal ísť?
— Myslím, že Miško by bol rád, keby videl Synevyr vašimi očami.
Vodič dlho hľadel na fotografiu syna.
Potom prikývol.
Ľuba vystúpila, upravila si kabát a vykročila k bráne cintorína.
Vedela si na ľuďoch všimnúť aj to, o čom radšej mlčali.
Niekedy jej táto schopnosť pomáhala.
Inokedy jej spôsobovala problémy.
Posledných niekoľko rokov pracovala Ľuba v pohrebnej službe s názvom „Večnosť“.
Ten názov sa jej nikdy nepáčil. Znel príliš vznešene na miesto s ošúchanými stoličkami, starou tlačiarňou a kľučkou, ktorá sa neustále zasekávala.
Vedenie však o zmene názvu nechcelo ani počuť.
Oficiálne mala Ľuba na starosti dokumenty, výber pohrebných potrieb a dohadovanie termínov pohrebov.
V skutočnosti za ňou ľudia chodili aj preto, aby sa vyrozprávali.
Často sami netušili, čo vlastne chcú povedať.
Ľuba im pomáhala nájsť správne slová.
Po smrti dcéry vystriedala niekoľko zamestnaní. Najprv pomáhala susedke v obchode so zeleninou. Potom pracovala na recepcii polikliniky. Neskôr upratovala v škole.
Nikde dlho nevydržala.
Raz v obchode videla zákazníčku, ktorá podráždene preberala jablká a sťažovala sa na každú cenovku. Ľuba jej povedala, že zlú náladu by si mala nechať doma.
Zákazníčka vyvolala škandál.
Na polikliniku zasa takmer denne chodievala staršia pani. Objednávala sa k rôznym lekárom, sťažovala sa na tlak a žiadala ďalšie vyšetrenia.
Ľuba sa jej raz spýtala:
— A čaká vás doma vôbec niekto?
Starenka sa rozplakala priamo pred okienkom recepcie.
V škole bol chlapec, ktorý sa neustále bil so spolužiakmi. Keď ho Ľuba počas upratovania raz stretla samého na chodbe, spýtala sa:
— Ty predsa len chceš, aby si ťa niekto všimol, však?
Chlapec dlho hľadel do zeme.
Po rozhovore sa upokojil.
O niekoľko dní však do školy prišla jeho matka a žiadala prepustiť upratovačku, ktorá sa mieša do výchovy cudzích detí.
Ľuba musela odísť.
O týždeň uvidela na dverách pohrebnej služby oznam o voľnom pracovnom mieste.
Vošla dnu.
A zostala.
Prvý nezvyčajný rozhovor sa odohral na tretí deň jej práce.
Prišla žena menom Tatiana vybavovať pohreb manžela.
Pôsobila prekvapivo vyrovnane. Pýtala sa na ceny rakiev, vyberala vence, zisťovala podrobnosti o doprave. Dokonca požiadala o prepočítanie jednej položky na faktúre.
Ľuba si všimla, že sa žena neustále dotýka obrúčky.
Napokon sa spýtala:
— On sa vám nikdy neospravedlnil, však?
Tatiana zdvihla oči.
— Čo prosím?
— Váš manžel. Chcel vás požiadať o odpustenie?
Žena zbledla.
— Odkiaľ to viete?
Ľuba neodpovedala.
— Chystal sa, — zašepkala Tatiana. — Niekoľkokrát začal hovoriť. Vždy povedal: „Táňa, musím ti niečo vysvetliť…“ A potom stíchol.
Pery sa jej roztriasli.
— Teraz sa už nikdy nedozviem, čo mi chcel povedať.
— Možno chcel priznať svoju chybu.
— Poznali ste ho?
— Nie. Pozerám sa na vaše ruky. Neustále otáčate obrúčku. Takéto pohyby sa ťažko ovládajú, keď si človek spomína na niečo bolestivé.
Tatiana sklopila zrak.
— Ani som si to neuvedomovala.
— Veľa vecí robíme bez toho, aby sme si ich všimli.
Žena si zakryla tvár dlaňami a rozplakala sa.
Po tejto udalosti si vedenie Ľubu istý čas pozorne všímalo.
Potom ju nechalo pracovať po svojom.
Ľudia odchádzali z jej kancelárie s očami červenými od plaču, no mnohí sa vracali. Prinášali koláče, domáci džem alebo sa len zastavili pozdraviť.
Raz jej niekto nechal na stole pohľadnicu s dvoma slovami: „Ďakujem, Ľuba.“
Postavila si ju vedľa počítača.
V ten deň k nej prišiel starček.
Mal osemdesiattri rokov. Čistú vyžehlenú košeľu, starostlivo zapnuté sako. V rukách držal zložku s dokumentmi.
Posadil sa oproti nej.
— Potrebujem vybaviť pohreb manželky.
— Kedy zomrela?
— Včera v noci.
— Úprimnú sústrasť.
Starček prikývol.
— Deti žijú v inom meste. Prídu až na pohreb. Dovtedy musím všetko zariadiť.
Vytiahol dokumenty.
— Rakva nech je čo najjednoduchšia. Valika nemala rada zbytočné výdavky.
Ľuba odložila katalóg.
— A čo mala vaša Valika rada?
Starček sa zarazil.
— Prosím?
— Za života. Čo jej robilo radosť?
Zamyslel sa.
Za oknom bolo počuť prechádzajúcu električku. Starček ju akoby vôbec nevnímal.
— Orgován, — povedal napokon. — Veľmi milovala orgován.
Na tvári sa mu objavil slabý úsmev.
— Každú jar priniesla domov vetvičky. Dala ich do starého modrého džbánu. Na boku mal prasklinu. Stále som ju presviedčal, aby si kúpila nový, ale nechcela. Vraj ho má po mame.
— A vy ste mali orgován rád?
Starček si pretrel čelo.
— Má silnú vôňu. Bolela ma z neho hlava.
— Hovorili ste jej to?
— Samozrejme. Stále.
Zarazil sa.
Ľuba čakala.
— Hovoril som jej, nech tie kvety odloží ďalej. Stále som hundral, keď postavila džbán na stôl.
Starček sklonil hlavu.
— Ona len chcela, aby sme mali doma pekne.
Odmlčal sa a zrazu sa spýtal:
— Povedzte mi, prečo som jej nikdy nehovoril nič pekné?
Ľuba ho neprerušovala.
— Päťdesiatosem rokov sme spolu prežili. Ani raz som jej nepovedal, že je krásna. Ani keď bola mladá. Myslel som si, že to predsa vie.
Brada sa mu roztriasla.
— Teraz už neviem, či to naozaj vedela.
Po vráskavej tvári mu stekali slzy. Pritlačil si päsť k ústam a snažil sa ovládnuť.
Ľuba mu naliala vodu.
Niekoľkokrát sa napil.
— Štyridsať rokov som pracoval v továrni, — povedal. — Vedel som opravovať stroje. Podľa zvuku som spoznal poruchu. Ale vlastnej žene som nevedel povedať pekné slovo.
— Nikto vás to nenaučil?
— Otec bol prísny. Mama tiež málokedy prejavovala nežnosť. U nás doma sa o pocitoch takmer nerozprávalo.
Ľuba mu prisunula škatuľku papierových vreckoviek.
— Napíšte Valike list.
Starček zdvihol oči.
— Aký list?
— Obyčajný. Vezmite papier a napíšte jej všetko, čo ste teraz povedali mne.
— Načo? Veď je mŕtva.
— Aby tie slová už nezostávali iba vo vás.
Dlho si prezeral ruky.
— Ja listy písať neviem.
— Tak píšte, ako viete.
— Celý život som vypĺňal pracovné hlásenia.
— Začnite jednoducho: „Ahoj, Valika.“ Potom jej porozprávajte o orgováne. O jej úsmeve. O tom, ako ste sa radi vracali domov, keď vás čakala.
Starček preglgol.
— Valentína sa volala. Moja Valika…
Ľuba prikývla.
— Krásne meno.
Chvíľu sedel bez pohybu.
Potom sa spýtal:
— A pohreb?
— Všetko vybavíme. Pomôžem vám.
Starček vstal.
Pri dverách sa obrátil:
— Myslíte, že to dokážem napísať?
— Skúste to. Začnite jednou vetou.
Odišiel so zložkou pritlačenou k hrudi.
Ľuba sa zadívala na zatvorené dvere.
Nevedela, či sa starček naozaj odhodlá vziať pero do ruky.
Po prvý raz počas celého rozhovoru však hovoril o niečom, čo ešte môže urobiť.
Večer sa Ľuba vracala domov autobusom.
Oproti nej sedelo mladé dievča s ruksakom. Niečo písalo do telefónu, niekoľko sekúnd hľadelo na obrazovku a potom text vymazalo.
Opakovalo sa to znova a znova.
Ľuba si všimla, že si dievča hryzie peru.
— Ťažká správa? — spýtala sa.
Neznáma prudko zdvihla hlavu.
— A čo vás do toho?
— Nič.
Ľuba sa otočila k oknu.
Prešlo niekoľko minút.
— Áno, ťažká, — odpovedalo dievča nečakane.
— Tak prečo ju stále mažete?
— Pretože neviem, či ju mám poslať.
— Komu píšete?
— Mame.
Ukázala jej obrazovku.
— Chcem jej napísať, že neprídem na narodeniny.
— A prečo?
Dievča sa nahnevane pousmialo.
— Pretože jej je to jedno. Viete, čo mi vždy hovorí? „Príď, ak chceš.“ Viete si to predstaviť? Vlastná matka!
Ľuba sa na ňu pozrela.
— A nenapadlo vám, že vás možno nechce zaťažovať?
— Ako to myslíte?
— Možno vás veľmi túži vidieť. Len si nie je istá, či aj vy chcete prísť.
Dievča sa zamračilo.
— Tak prečo to nepovie priamo?
— A prečo jej vy priamo nepoviete, že chcete cítiť, ako veľmi vás doma očakáva?
Neznáma stíchla.
Ľuba pokračovala:
— Obe čakáte na potvrdenie lásky. A každá sa bojí požiadať ako prvá.
Dievča sa pozrelo na telefón.
— Čo jej mám teda napísať?
— Napíšte, že prídete. Ostatné jej poviete osobne.
Niekoľko sekúnd sedela bez pohybu.
Potom rýchlo napísala správu.
— „Mami, prídem.“ Takto?
— Presne tak.
Na ďalšej zastávke dievča vstalo.
Pri dverách sa ešte obrátilo:
— Vy ste psychologička?
Ľuba sa usmiala.
— Dnes som revízorka. Mimochodom, máte lístok?
Dievča sa rozosmialo.
— Mám!
— Tak šťastnú cestu.
Dvere sa zatvorili.
Ľuba ju odprevadila pohľadom.
V byte bolo chladno.
Ľuba si vyzliekla kabát, zapla rýchlovarnú kanvicu a pristúpila k oknu.
Vonku padal mokrý novembrový sneh. Na dvore stáli autá s bielymi strechami. Pod pouličnou lampou sa leskla mláka.
V dome oproti svietilo okno.
Nedávno sa tam narodilo dieťa. Mladí rodičia sa často hádali od vyčerpania. Ľuba zachytila útržky ich rozhovorov, keď ich stretávala na schodisku.
Zajtra sa k nim chcela zastaviť. Spýtať sa, či nepotrebujú pomoc.
Na stene pri okne visela fotografia.
Malé dievčatko s dvoma copíkmi sa usmievalo do objektívu. Malo na sebe žlté šaty.
Ľuba sa pred fotografiou zastavila.
— Ahoj, moja milovaná.
Posadila sa na parapet.
— Vieš, kto dnes prišiel? Jeden staručký deduško. Zomrela mu manželka. Päťdesiatosem rokov boli spolu. Vieš si to predstaviť?
Ľuba si povzdychla.
— Nikdy sa nenaučil hovoriť jej, že ju miluje. Poradila som mu, aby napísal list. Čo myslíš, napíše ho?
V izbe potichu hučala chladnička.
— A stretla som aj vodiča. Zomrel mu syn. Volal sa Miško. Mal osem rokov.
Pozrela sa na fotografiu.
— Dodnes si odkladá jeho modrú pastelku.
Ľuba chcela pokračovať, ale hlas sa jej zlomil.
Slzy prišli nečakane.
Neutierala si ich.
Sedela pri okne a plakala. Pozerala na tvár dievčatka, ktoré pred osemnástimi rokmi naposledy objala živé.
Keď sa vyplakala, umyla si tvár.
Potom zo skrinky vytiahla marhuľový džem.
Darovala jej ho žena, ktorej kedysi pomohla zmieriť sa s dcérou. Tá sa na Ľubu dlho hnevala pre príliš priame slová, ale napokon jej sama prišla poďakovať.
Ľuba si naliala čaj a sadla za stôl.
Vonku stále snežilo.
O týždeň opäť stála pri ceste.
Nad poľami visela studená hmla. Okolo prechádzali osobné autá, kamióny aj mikrobusy.
Napokon zastavilo staršie terénne auto s prívesom naloženým doskami.
Za volantom sedel asi dvadsaťpäťročný mladík.
Na hlave šiltovka, medzi perami cigareta. Oči mal začervenané, prsty pevne zvierali volant.
— Kam potrebujete?
— Na cintorín.
— Sto hrivien.
— Dobre.
Ľuba nastúpila.
Mladík odhodil ohorok a pohol sa.
Niekoľko minút išli mlčky.
— Staviate? — spýtala sa Ľuba a kývla smerom k prívesu.
— Hej. Už druhý rok sa trápim s domom.
— Je to náročné?
— Ani sa nepýtajte.
Zamračil sa.
— Peňazí je stále málo. Žena sa hnevá. Hovorí, že som sľúbil dokončiť dom do leta a už je november. Ja by som aj rád, ale odkiaľ mám vziať peniaze?
— Prečo ste sa rozhodli práve pre dom?
Mladík sa začudoval.
— A čo je na tom zlé?
— Len ma to zaujíma. Mohli ste si kúpiť byt.
Dlho hľadel na cestu.
— Môj otec celý život sníval o dome.
Cigareta v popolníku už dávno zhasla, no mladík na ňu stále občas pozrel.
— Hovoril, že keď ma postaví na nohy, začne stavať. Keď som mal šestnásť, zomrel.
Ľuba mlčala.
— Teraz staviam ja. Akoby namiesto neho. Myslím si, že keď dom dokončím, jeho sen sa predsa len splní.
— Rozprávate mu o tom?
Mladík sa zamračil.
— Komu? Otcovi?
— Áno.
— Veď zomrel.
— A keď pracujete sám, nerozprávate sa s ním aspoň v myšlienkach?
Vodič na ňu rýchlo pozrel.
— Občas.
— Čo mu hovoríte?
— No… Niekedy robím strechu a pomyslím si: „Oci, pozri, aké rovné sa mi to podarilo. Presne tak, ako si ma učil.“
Krátko sa pousmial.
— Asi je to hlúposť.
— A čo by vám odpovedal?
Mladík sa prestal usmievať.
Dlho mlčal.
Potom spomalil.
— Asi by povedal: „Šikovný si, synak. Dobre robíš. Ten dom bude pevný.“
Hlas sa mu zachvel.
Ľuba prikývla.
— Takže si stále pamätáte, ako sa s vami rozprával.
Mladík otočil hlavu k bočnému oknu.
Chvíľu bolo počuť iba motor.
— Ďakujem, — povedal.
— Za čo?
— Ani sám neviem. Jednoducho ďakujem.
Keď prišli ku cintorínu, zastavil pri odbočke.
Ľuba vytiahla peniaze.
— Netreba, — povedal mladík. — Naozaj.
Nenamietala.
Cintorín bol starý.
Popri chodníkoch rástli vysoké brezy, kovové oplotenia hrobov boli miestami naklonené. Pri vchode stála malá kaplnka.
Ľuba poznala cestu naspamäť.
Okolo kaplnky, potom doľava. Ďalej k veľkému dubu a od neho ešte dvadsať krokov.
Chodila sem každý týždeň.
Aj v zime.
Na malom hrobe ležal čerstvý sneh.
Ľuba si čupla, zhrnula ho z tabuľky a upravila umelé kvety.
Na náhrobku stálo:
„Anička Morozová. Milovanej dcérke od mamy.“
Prešla prstami po mene.
— Ahoj, Anička.
Posadila sa na lavičku.
— Dnes som ti priniesla cukrík. Tvoj obľúbený.
Z kabelky vytiahla malý balíček v žltom obale.
Položila cukrík k náhrobku a zaťažila okraj obalu, aby ho neodfúkol vietor.
— Pamätáš, ako si ich mala rada? Stále si prosila ešte jeden.
Pri spomienke sa usmiala.
Potom vytiahla z vrecka poskladaný list papiera.
Okraje zožltli a záhyby boli dávno opotrebované.
— A priniesla som ti aj list.
Rozložila papier.
— Pamätáš, keď ocko odišiel, dlho som nedokázala rozprávať? Vtedy som ti popísala celý zošit. Napokon som si nechala len túto jednu stranu.
Ľuba uhladila papier dlaňou.
— Chceš, aby som ti ho prečítala?
Vietor pohol konármi brezy.
Sklopila oči k nerovným riadkom.
„Anička, dievčatko moje.
Odpusť mi.
Mala som byť pri tebe. Mala som ťa držať za ruku. Ale nebola som tam.
Nikdy nezabudnem na ten deň.
Chcem však, aby si vedela, moja milovaná, že si stále so mnou.
Budem za tebou chodiť, kým budem vládať. Budem ti rozprávať o všetkom, čo sa deje.
A raz sa opäť stretneme.
Veľmi ťa ľúbim.
Tvoja mama.“
Ľuba list poskladala.
— Takto, dcérka moja. Ubehlo toľko rokov a ja si stále pamätám každé slovo.
Ešte chvíľu sedela.
Potom vstala, upravila si šál a vykročila k východu.
Pri bráne na ňu niekto zavolal:
— Ľuba? Ľuba Morozová?
Obrátila sa.
Neďaleko stála žena v čiernej šatke.
— Nepamätáte si ma? Som susedka vašej mamy. S Ninou Petrovnou sme mnoho rokov bývali v jednom paneláku.
Ľuba zastala.
— Pamätám si vás. Dobrý deň.
Žena pristúpila bližšie.
— Mali ste dobrú mamu. Len pred smrťou sa veľmi trápila.
— Prečo?
— Kvôli vám.
Ľuba pocítila, ako jej ochladli prsty.
— Niečo vám povedala?
— Často plakala. Stále opakovala, že sa previnila voči svojej dcére.
Ľuba na ňu uprene hľadela.
— Pýtala som sa jej: „Nina, prečo sa s Ľubou nezmieriš?“ A ona mi odpovedala, že sa nechce vnucovať. Čakala, kým prídete sama.
Žena pokrútila hlavou.
— Bola veľmi tvrdohlavá…
Ľuba sklopila oči.
V pamäti sa jej vynorili rozhovory s matkou. Krátke telefonáty. Nevydarené pokusy stretnúť sa.
Po Aničkinej smrti medzi nimi akoby vyrástol múr.
Matka si vyčítala, že práve ona mala dievčatko v opatere v ten osudný deň.
Ľuba sa nedokázala zbaviť vlastnej bolesti.
Obe čakali, že tá druhá ako prvá nájde správne slová.
A nedočkali sa.
— Ona sa chcela zmieriť, — povedala Ľuba. — Aj ja som chcela.
Žena prikývla.
— Viete, koľko ľudí takto žije? Čakajú, kým im niekto prvý podá ruku.
Rozlúčili sa.
Ľuba sa vybrala na autobusovú zastávku.
Dlho sa pozerala pod nohy, na odtlačky topánok v tenkom snehu.
Celý deň pomáhala druhým hovoriť o láske, prosiť o odpustenie a zbavovať sa starých krívd.
S vlastnou matkou sa však už porozprávať nestihla.
A teraz už nikdy nestihne.
Doma ju privítal kocúr.
Veľký sivý pruhovaný tulák s natrhnutým uchom sa k nej zatúlal minulú zimu.
Spočiatku ho chcela iba prikrmovať.
Jedného dňa sa však vkradol do bytu, ľahol si k radiátoru a rozhodol sa, že už nikam neodíde.
Teraz sa považoval za právoplatného pána domácnosti.
Privítal Ľubu hlasným mňaukaním.
— Už idem, idem. Ešte chvíľu vydrž.
Z chladničky vytiahla kúsok kuracieho mäsa.
Kocúr okamžite začal priasť.
Kým jedol, Ľuba pristúpila k fotografii dcéry.
— Anička, dnes som sa o babičke niečo dozvedela.
Posadila sa vedľa fotografie.
— Predstav si, babička sa so mnou celý čas chcela zmieriť. A ja s ňou tiež. Vieš si predstaviť, aké sme boli tvrdohlavé?
Kocúr dojedol a vyskočil jej na kolená.
— Čo myslíš, počula by ma, keby som ju teraz poprosila o odpustenie?
Ľuba pohladila kocúra.
Potom sa pozrela na fotografiu.
Predstavila si, ako by sa Anička usmiala, keby túto otázku počula.
Dievčatko sa vždy usmievalo, keď dospelí začali hovoriť príliš vážne.
Ľuba si pritúlila kocúra.
Noc bola tichá.
Ľuba sa nikdy nepovažovala za mimoriadne dobrého človeka.
Dokázala položiť nepríjemnú otázku v tej najmenej vhodnej chvíli. Všímala si cudzie slabosti a niekedy o nich hovorila príliš otvorene.
Ľudia sa urážali.
Niektorí ju prestali zdraviť.
Ale našli sa aj takí, ktorí sa po niekoľkých mesiacoch vrátili.
Prinášali novinky.
Niekto sa konečne zmieril s bratom. Iný sa odhodlal porozprávať s otcom. Ďalší po dlhých rokoch dokázal nahlas vysloviť meno zosnulého blízkeho.
Ľuba ich počúvala, nalievala čaj a žila ďalej.
Nasledujúce ráno niekto zazvonil pri dverách.
Prekvapilo ju to. Bolo ešte skoro.
Na prahu stál ten istý starček z pohrebnej služby.
V rukách držal obálku.
— Prepáčte, že prichádzam tak skoro, — začal. — V práci som zistil vašu adresu. Veľmi som vás chcel vidieť.
Ľuba ustúpila nabok.
— Čo sa stalo?
Starček zdvihol obálku.
— Napísal som ho.
Pozeral sa na papier, akoby stále neveril vlastným rukám.
— Celú noc som sedel. Päť listov som pokazil. Na šiestom sa mi to podarilo.
Ľuba sa usmiala.
— Takže ste to predsa len dokázali.
— Dokázal.
Oči sa mu zaliali slzami.
— Napísal som jej všetko. Aj o orgováne. Aj o tom džbáne. Aj o tom, ako si spievala v kuchyni, keď si myslela, že ju nepočujem.
Preglgol.
— Viete, prvýkrát som jej napísal, že bola najkrajšou ženou na svete.
Ľuba vzala obálku.
Bola ľahká, ale starček ju podával tak opatrne, akoby sa v nej skrývalo niečo nevyčísliteľne vzácne.
— Poďte ďalej, — povedala. — Dáme si čaj.
Starček prekročil prah.
Kocúr vyšiel z izby a zvedavo si prezrel návštevníka.
Začínal sa nový deň.
O ďalší týždeň Ľuba opäť vyšla k ceste.
Tentoraz zastavila stará Lada.
Za volantom sedela asi päťdesiatročná žena. Výrazný rúž, starostlivo upravené vlasy. Volant držala oboma rukami.
— Kam potrebujete?
— Na cintorín.
— Stopäťdesiat hrivien.
— Dobre.
Prvé kilometre prešli mlčky.
Žena neustále pokukovala po telefóne, ktorý ležal vedľa radiacej páky.
Ľuba sa na nič nepýtala.
Vedela, že človek začne hovoriť sám, keď bude pripravený.
A čoskoro vodička prehovorila:
— Mám dcéru. Žije vo Ľvove. Už tretí rok sa takmer nerozprávame.
Ľuba otočila hlavu.
— Vôbec vám nevolá?
— Nie. Píšem jej a ona mlčí.
— Čo jej píšete?
Žena si povzdychla.
— Že sa o ňu bojím. Že by mi mohla aspoň zavolať. Že som pre ňu celý život robila všetko a ona si už ani na vlastnú matku nespomenie.
Ľuba chvíľu mlčala.
— A čo ste jej napísali naposledy?
— Že je nevďačná.
— Kedy?
— Pred týždňom.
Žena sa zamračila.
— Veď ja chápem, že som si za to sama.
— Prečo?
— Stále som ju porovnávala s ostatnými. Susedkina Lenka má dobrého manžela, slušnú prácu. A moja dcéra si všetko robila po svojom. Neustále som jej niečo vyčítala.
Odmlčala sa.
— Potom odišla. Najprv volala zriedka. Nakoniec prestala úplne.
Ľuba sa pozrela na jej ruky.
Prsty mala od napätia zbelené.
— Skúste jej napísať niečo iné.
— Čo?
— Napíšte: „Nemala som pravdu.“
Žena sa pousmiala.
— A to je všetko?
— Na začiatok to stačí.
— A čo ak neodpovie?
— Možno bude potrebovať čas.
Žena hľadela na cestu.
— Veď ja ju milujem. Veľmi.
— Tak jej to povedzte. A nič za to nežiadajte.
Vodička stíchla.
Po niekoľkých minútach sa spýtala:
— Myslíte, že ešte niekedy príde?
— To neviem. Ale stále máte možnosť podať jej ruku ako prvá.
Žena pomaly prikývla.
Pri odbočke na cintorín zastavila.
Ľuba vytiahla peňaženku.
— Nechajte si to, — povedala vodička.
— Ste si istá?
— Áno. Radšej dnes prídem domov a napíšem ten list.
Ľuba vystúpila.
Žena ešte chvíľu sedela za volantom a pozerala na telefón.
Potom naštartovala a odišla.
Po cintorínskom chodníku sa tiahli čerstvé stopy.
Zem prikrývala tenká vrstva snehu.
Ľuba kráčala známou cestou. Okolo kaplnky, potom k dubu a napokon k malému oploteniu pri breze.
Pri hrobe zastala.
Z kabelky vytiahla cukrík v žltom obale.
Opatrne ho položila pod tabuľku.
— Tak som tu, Anička moja.
Posadila sa na lavičku.
— Dnes sa ešte jedna mama chystá napísať svojej dcére list. Veľmi dúfam, že to stihne.
Vietor prešiel korunami briez.
Z konárov sa zosypal sneh.
Ľuba zdvihla hlavu, pozrela sa na fotografiu dievčatka a usmiala sa.
— A teraz ti porozprávam, čo máme nové…
