Martin Šimko mal štyridsaťjeden rokov, keď si v roku 2021 kúpil dom na Ulici Jána Hollého v Trnave. Pracoval ako technický riaditeľ v menšej firme vyrábajúcej plastové komponenty pre automobilky, zarábal slušne, a keď mu hypotekárny poradca v banke ponúkol variabilnú sadzbu namiesto fixnej, zdalo sa mu to ako výhra.
"Fixná sadzba je na tri roky štyri celé dve percentá," povedal mu vtedy poradca, chlapík menom Rado, ktorý sedel za sklenou priehradkou a klikal niečo v počítači. "Ale variabilná vám teraz dá tri celé jeden. Ušetríte od prvého mesiaca."
Martin sa pozrel na manželku Zuzanu. Mali dve deti, staršia Timea chodila do druhej triedy na základnej škole na Spartakovskej, mladší Oliver mal vtedy tri roky a práve sa učil skladať kocky. Dom stál stotridsaťosem tisíc eur, mesačná splátka pri variabilnej sadzbe vychádzala na päťstodvadsať eur. Pri fixnej by to bolo o sedemdesiat eur viac.
"Zoberieme variabilnú," povedala Zuzana. "Veď aj tak splácame dvadsať rokov, niečo sa môže zmeniac, ale určite nie dramaticky."
Podpísali. Rado im ešte podal ruku a zaželal veľa šťastia v novom dome. Von pred pobočkou fúkal marcový vietor, Zuzana si zapálila cigaretu, čo robila len v najväčšom strese, a povedala, že konečne majú vlastný strop nad hlavou.
Prvé dva roky bolo všetko v poriadku. Splátka sa dokonca raz znížila o dvanásť eur, keď Národná banka Slovenska držala sadzby nízko. Martin si kúpil Škodu Octaviu na leasing, Zuzana obnovila kuchynskú linku, deti chodili na krúžky — Timea na plávanie do mestskej plavárne, Oliver na výtvarný krúžok v kultúrnom dome na Hlavnej.
Potom prišiel rok 2022 a s ním vojna na Ukrajine, inflácia, ktorá sa v obchodoch prejavila cenou rožkov a mlieka, a Európska centrálna banka začala zvyšovať základné sadzby rýchlosťou, akú Martin nepamätal. Euribor, ktorý predtým roky ležal v záporných číslach, sa vyšplhal hore. A keďže Martinova hypotéka bola naviazaná na trojmesačný Euribor plus marža banky, splátka sa pri každej prehodnocovanej lehote zvyšovala.
Prvýkrát to pocítil v júli 2022. Banka mu poslala list — nie e-mail, skutočný papierový list v obálke s logom — že nová splátka od augusta bude šesťstoštyridsaťpäť eur. O sto dvadsaťpäť eur viac ako pôvodne.
"To je len dočasné," povedal Zuzane pri večeri, keď jedli segedínsky guláš, ktorý uvarila jeho mama a priniesla im ho v hrnci zabalenom do utierky. "Sadzby musia zase klesnúť. Veď to tak vždy bolo."
Nekleslo. V januári 2023 prišiel ďalší list. Splátka sedemstodvadsať eur. V máji osemstodesať. Martin si vtedy kúpil zošit, obyčajný linajkovaný zošit za osemdesiat centov z papiernictva na rohu, a začal si zapisovať každú zmenu splátky do tabuľky, akoby si tým chcel dokázať, že má veci pod kontrolou.
Pes susedov, taký čierny kríženec menom Buco, štekal každý večer presne o šiestej, keď jeho majiteľ prichádzal z práce. Martin si ten zvuk začal spájať s momentom, keď prichádzala pošta — a s poštou prichádzal strach.
V septembri 2023 prišla splátka deväťstodesať eur. To bolo o štyristo sedemdesiat eur viac než pri podpise zmluvy. Martinov čistý plat po daniach bol tisícsedemsto eur. Zuzana pracovala na polovičný úväzok ako účtovníčka vo firme na spracovanie odpadov, zarábala štyristo eur mesačne, lebo sa starala aj o Olivera, ktorý mal problémy s rečou a chodil k logopédke dvakrát týždenne, čo tiež niečo stálo.
"Musíme niečo urobiť," povedala Zuzana jedného večera, keď sedeli pri kuchynskom stole a pred nimi ležal ten istý zošit so stĺpcami čísel. Televízor v obývačke hral večerné správy, kde moderátorka hovorila o tom, že ECB avizuje ďalšie zvyšovanie sadzieb kvôli inflácii, ktorá sa stále drží nad cieľom.
"Čo navrhuješ? Predáme dom?"
"Navrhujem, aby sme išli za bankou a spýtali sa na refinancovanie. Alebo na fixáciu."
Išli. V pobočke ich prijala iná poradkyňa, mladá žena menom Lucia, ktorá im vysvetlila, že fixovať sadzbu teraz, v októbri 2023, by znamenalo zafixovať ju na úrovni, ktorá je výrazne vyššia než tá pôvodná variabilná — fixná ponuka bola teraz na úrovni päť celé osem percenta na tri roky.
"To znamená splátku okolo tisíc eur," povedala Lucia a ukázala im čísla na monitore otočenom k nim. "Ale aspoň viete, že sa to tri roky nezmení."
Martin si uvedomil, že nech urobí čokoľvek, platí viac. Buď zostane pri variabilnej a bude platiť podľa toho, kam sa pohne Euribor — čo v tej chvíli znamenalo stále hore — alebo zafixuje a zaplatí ešte viac, len s istotou.
"A čo ak sa Euribor vráti dole?" spýtal sa.
"Analytici hovoria, že inflácia by mala klesať od budúceho roka," povedala Lucia opatrne. "Ale nikto vám to negarantuje. Pán Šimko, v roku 2021 tiež nikto negarantoval, že pôjde hore takto rýchlo."
To bola pravda a bolela najviac.
Vrátili sa domov bez rozhodnutia. V aute Zuzana mlčala celú cestu, len raz povedala, že jej mama vždy hovorila, že istota sa oplatí, aj keď je drahšia. Martin si spomenul na Rada spred troch rokov, na jeho sebaisté "ušetríte od prvého mesiaca", a napadlo mu, že by sa ho rád spýtal, kde teraz pracuje.
Rozhodli sa nakoniec nezafixovať. Namiesto toho predali Octaviu — kúpili ju na leasing pred dvoma rokmi, teraz ju predali súkromníkovi z Piešťan za deväťtisícdvesto eur, splatili zvyšok leasingu a z rozdielu uhradili dlh na kreditnej karte, ktorý sa nazbieral počas tých mesiacov, keď splácali hypotéku a nezostávalo im na bežné výdavky. Zuzana si zobrala plný úväzok, keď sa Oliverovi reč zlepšila natoľko, že ho zobrali do škôlky na celý deň. Timea prestala chodiť na plávanie a namiesto toho chodila na bezplatný športový krúžok priamo v škole.
V marci 2024 prišiel ďalší list z banky. Splátka tisíc desať eur. Martin si ho prečítal pri raňajkách, pri hrnčeku kávy, ktorý mu Zuzana postavila na stôl bez slova, a potom ho odložil do priečinka, kde mal všetky predchádzajúce listy zoradené podľa dátumu. Bolo ich tam už jedenásť.
Spočítal si to: za tri roky zaplatili na hypotéke o jedenásťtisícštyristo eur viac, než plánovali pri podpise zmluvy v roku 2021.
"Vieš čo urobíme," povedal Zuzane v to isté ráno, keď Oliver kreslil ceruzkami na papier rozložený na dlažbe kuchyne a Buco za oknom opäť štekal, hoci bolo len pol ôsmej ráno a majiteľ ešte nebol doma. "Pôjdem do banky a požiadam o predĺženie splatnosti. Zoberieme to na dvadsaťpäť rokov namiesto osemnástich, čo nám zostávajú. Splátka klesne, aj keď celkovo zaplatíme viac úrokov za tie roky navyše."
"A fixácia?"
"Fixáciu dáme na tri roky, aj za tú vyššiu sadzbu. Aspoň budeme vedieť, koľko platíme. Koniec s týmto zošitom."
Zuzana sa pozrela na zošit, ktorý ležal na kuchynskej linke vedľa chlebníka, otvorený na poslednej strane so stĺpcom čísel, čo rástol mesiac čo mesiac ako nejaký zlomyseľný graf.
"Dobre," povedala. "Urobme to."
O týždeň neskôr sedeli opäť pred Luciou v pobočke na Hlavnej ulici. Martin priniesol so sebou kompletný priečinok dokumentov — výpis z účtu, potvrdenie o príjme, ten istý zošit, len aby mal po ruke čísla, keby sa pýtala. Podpísali žiadosť o predĺženie splatnosti na dvadsaťpäť rokov a fixáciu sadzby na tri roky pri úrovni päť celé šesť percenta — o niečo nižšej, než im ponúkali v októbri, lebo Euribor medzitým trochu klesol.
Nová splátka vyšla na sedemstodesať eur. Nižšia než tá posledná variabilná, vyššia než tá pôvodná z roku 2021, ale konečná — na tri roky vopred vedeli presne, koľko bude v obálke, keď príde z banky.
Doma, keď Martin vložil podpísanú zmluvu o fixácii do priečinka k ostatným listom, Zuzana mu postavila na stôl hrniec čaju a povedala len:
"Zošit môžeš vyhodiť."
Nevyhodil ho. Nechal ho v šuplíku v kuchyni, pod obrúskami, ako pripomienku, že nabudúce si prečíta zmluvu dvakrát, než podpíše niečo, čo sa dá meniť bez jeho súhlasu.
