Zuzana Kráľovičová si myslela, že najhoršie má za sebou, keď pred šiestimi týždňami absolvovala preventívnu kolonoskopiu v nemocnici na Rastislavovej v Košiciach. Mala poistenie, vybrala si zmluvného lekára, vyplnila formuláre, zaplatila spoluúčasť pri recepcii — presne tristo dvadsať eur, ako jej povedali dopredu. Doma na chladničke ešte visela papierová pozvánka na preventívne vyšetrenie, s logom poisťovne a veselým sloganom o zdravom živote po päťdesiatke.
Potom prišla obálka.
Nie jedna. Postupne štyri, v priebehu desiatich dní. Z nemocnice. Od anestéziológa, ktorý fakturoval samostatne. Od laboratória, ktoré spracovalo odobranú vzorku. A posledná, najhrubšia, od spoločnosti, ktorá sa volala inak, než názov nemocnice na vchodových dverách — akási zmluvná firma, o ktorej Zuzana v živote nepočula.
Spočítala to na kuchynskom stole, kde ešte stála šálka s vychladnutou kávou. Dva tisíc sedemsto eur. Nie tristo dvadsať. Dva tisíc sedemsto.
„To nemôže byť pravda," povedala svojmu synovi Matejovi, ktorý prišiel na obed a našiel ju s kalkulačkou a štyrmi papierikmi rozloženými ako pri nejakej čudnej patiencii.
„Mami, veď si mala poistenie."
„Mala. Mám. Nerozumiem tomu."
Zavolala do poisťovne. Prepli ju na inú linku, tá na tretiu. Žena na druhej strane, unavená, ale slušná, jej vysvetlila, že preventívna kolonoskopia sa v jej prípade „prekvalifikovala" na diagnostický výkon, pretože lekár počas zákroku odstránil polyp. Preventívny výkon je hradený v plnej výške. Diagnostický — nie, tam platí spoluúčasť podľa zmluvy, plus pripočítané úkony, ktoré poisťovňa považuje za „nadštandard".
„Ale ja som nerozhodovala, či tam ten polyp bude," povedala Zuzana. „Lekár ho videl a odstránil. Čo som mala robiť, poprosiť ho, nech ho tam necháva kvôli papierovačke?"
Na druhej strane bolo ticho, potom len: „Rozumiem vašu frustráciu, pani Kráľovičová, ale podľa zmluvných podmienok…"
Zuzana telefón odložila a sedela ešte dobrú minútu bez slova.
O dva dni neskôr si vzala voľno v práci — robí ako predavačka v papiernictve na Hlavnej ulici, kde pracuje už jedenásť rokov, plat sedemsto eur v čistom — a išla osobne do pobočky poisťovne. Priniesla si fascikel, ktorý si pripravila doma: výpis z účtu, kopírky všetkých štyroch faktúr, aj pozvánku z chladničky, ktorú odtrhla a vložila medzi papiere ako dôkaz.
Pri priehradke sedela mladá úradníčka, meno na visačke Barbora. Zuzana jej položila fascikel na pult.
„Chcem vedieť, prečo platím za niečo, čo ste mi sľúbili zadarmo."
Barbora listovala papiermi, potom zdvihla telefón a volala niekomu na druhé poschodie. Čakali spolu dvadsať minút. Prišla staršia žena, vedúca oddelenia, predstavila sa ako Oľga Timková.
„Pani Kráľovičová, chápem, že je to nepríjemné. Ale kódovanie výkonu robí nemocnica, nie my. My len fakturujeme podľa toho, čo nám pošlú."
„Tak mi povedzte, kto rozhodol, že moje preventívne vyšetrenie prestalo byť preventívne, keď lekár urobil presne to, na čo má byť preventívne vyšetrenie dobré — totiž našiel niečo zlé a odstránil to skôr, než sa z toho stane rakovina."
Oľga Timková mlčala o chvíľu dlhšie, než bolo pre Zuzanu príjemné.
„Môžeme podať sťažnosť na kódovanie priamo nemocnici. To je jediná cesta."
Zuzana odišla s potvrdením o podaní sťažnosti a s pocitom, že práve vstúpila do kolotoča, ktorý môže trvať mesiace.
Nasledujúci týždeň zavolal jej bratranec Róbert, ktorý robí právnika v Prešove, nie na zdravotné spory, ale na nehnuteľnosti — no poradil jej presne to, čo potrebovala počuť.
„Zuzka, nečakaj na nich. Napíš písomnú žiadosť o prešetrenie kódovania, adresuj ju primárovi oddelenia, priamo, nie cez call centrum. A pripíš, že kópiu posielaš na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Tie slová samy osebe veci urýchlia."
Urobila presne to. Večer sedela pri stole, pod lampou, ktorú ešte otec kúpil, keď sa sem s mužom nasťahovali pred dvadsiatimi rokmi, a napísala list rukou, potom ho prepísala na počítači, podpísala a na druhý deň odniesla osobne na podateľňu nemocnice, aby mala pečiatku s dátumom.
Odpoveď prišla o tri týždne. List od primára chirurgického oddelenia, suchý, úradný — kódovanie výkonu bolo preskúmané, zistili, že skutočne išlo o hraničný prípad, ktorý sa dal klasifikovať oboma spôsobmi, a rozhodli sa výkon prekódovať na preventívny, keďže indikácia k vyšetreniu bola prísne preventívna.
Suma, ktorú dlhovala, klesla z dva tisíc sedemsto eur na tristo dvadsať — presne toľko, koľko zaplatila v deň zákroku.
Zuzana si ten list prečítala pri kuchynskom stole, na tom istom mieste, kde pred mesiacom počítala štyri faktúry. Vzala obálky, ktoré jej dovtedy prišli od anestéziológa a od tej firmy s neznámym menom, a na každú napísala fixkou: ZAPLATENÉ V RÁMCI SPOLUÚČASTI — NEÚČTUJTE ĎALEJ. Odfotila ich, poslala scan na všetky tri adresy a originály si uložila do priečinka s nápisom na chrbte: KOLONOSKOPIA — DÔKAZY.
Matejovi, keď prišiel znova na obed, povedala len jednu vetu, keď mu podávala tanier:
„Nezaplatila som ani cent navyše, a vieš čo — teraz viem presne, komu mám písať, keď sa to niekedy zopakuje."
Fascikel ešte stojí na poličke v predsieni, hneď vedľa klúčov od auta. Zuzana ho nevyhodila. Hovorí, že sused, pán Horváth z druhého poschodia, sa jej minulý týždeň pýtal, čo má robiť, keď mu prišla faktúra za vyšetrenie srdca, ktoré malo byť hradené poisťovňou. Podala mu cez zábradlie kópiu toho istého listu, ktorý napísala primárovi, s preškrtnutým menom a pripísaným: „Použi toto ako vzor."
