Zuzana Krajčíková stála na Hlavnej ulici v Košiciach a pozerala na plagát pred Štátnym divadlom. Jej meno tam nebolo. Bolo tam meno niekoho iného, menšími písmenami, pod fotkou mladej herečky s culíkom a príliš širokým úsmevom.
Pred siedmimi rokmi tu stála na javisku ona. Hrala Máriu Magdalénu v inscenácii, ktorú vtedajší dramaturg nazval „odvážnym čítaním evanjelia pre súčasnosť“. Polovica Košíc ju chválila, druhá polovica písala sťažnosti na mestský úrad. A riaditeľka divadla Oľga Havranová, ktorá tú inscenáciu sama schválila, si zrazu umyla ruky úplne inak, než by si človek myslel.
„Zuzana, musíme sa rozlúčiť. Predstavenie škodí divadlu, škodí tebe, škodí všetkým,“ povedala jej vtedy v kancelárii na druhom poschodí, medzi fotkami bývalých riaditeľov a vyschnutým fíkusom v rohu. Žiadna výpoveď na papieri, len ústna dohoda, že zmluvu „neobnovia“. Zuzana mala vtedy dvadsaťsedem rokov a jeden rozostavaný byt na Terase, ktorý si po tomto roku už nemohla dovoliť doplatiť.
Otec, herec Ján Krajčík, zomrel o tri roky skôr. Pred smrťou založil pri divadle štipendijný fond pre študentov hereckej konzervatórie — osemnásťtisíc eur na účte, ktoré mali každoročne podporiť jedného nadaného študenta, čo si inak nemôže dovoliť školné ani cestu na prehliadky do Bratislavy. Fond niesol jeho meno. Správu nad ním mala podľa zakladacej listiny viesť osoba, ktorú určí riaditeľstvo divadla — a po otcovej smrti tam jednoducho zostala Oľga Havranová, pretože nikto iný sa o papiere nestaral.
Zuzana sa o fond sedem rokov nezaujímala. Mala iné starosti — brigáda v bistre na Alžbetinej, potom malé angažmán v Prešove, potom rok bez roly vôbec. Až kým jej pred piatimi mesiacmi nezavolal agent z Bratislavy s ponukou, ktorá znela ako vtip: medzinárodná produkcia natáča biblickú drámu, časť v Jeruzaleme, časť v štúdiách pri Kolibe, a potrebujú herečku na úlohu, ktorú „nikto iný v strednej Európe nezahrá tak presvedčivo“. Zmluva na dva milióny tristotisíc eur, meno na plagátoch od Madridu po Varšavu.
Teraz stála pred divadlom, kde ju kedysi vyhodili, a v taške mala kópiu úmrtného listu svojej mamy, ktorá zomrela pred troma týždňami. Pri upratovaní bytu na Furči našla škatuľu s otcovými papiermi. Medzi nimi zakladaciu listinu fondu — a výpis z účtu vo VÚB banke, ktorý jej poslal bankový úradník na jej žiadosť, lebo ako dedička mala na to právo.
Stav účtu: štyritisícpäťsto eur. Pred siedmimi rokmi tam bolo osemnásťtisíc.
*
V kancelárii na druhom poschodí sa odvtedy zmenil len fíkus — ten vymenili za umelý. Oľga Havranová sedela za rovnakým stolom, o sedem rokov staršia, vlasy teraz farbené do medenej, na stole šálka kávy, ktorá dávno vychladla.
„Zuzana. To je prekvapenie,“ povedala a vstala, akoby mala v pláne objatie. Zuzana zostala stáť pri dverách.
„Chcem sa pozhovárať o fonde môjho otca.“
Oľga si sadla späť. „Fond funguje. Minulý rok sme z neho podporili Veroniku Timkovú, poznáš ju, hrá teraz v inscenácii na plagáte vonku.“
„Podporili ste ju štyristo eurami?“ Zuzana položila výpis z účtu na stôl. „Lebo tam z osemnástich tisíc zostalo štyritisícpäťsto. A ja by som rada vedela, kde je zvyšok.“
Nastala chvíľa, počas ktorej Oľga preberala papiere, akoby prvýkrát v živote videla bankový výpis.
„Boli tam náklady. Réžia, kostýmy pre štipendistov, cesty na prehliadky —“
„Mám tu aj zoznam výberov. Trinásťtisíc päťsto eur za sedem rokov odišlo na účet produkčnej agentúry, ktorú vedie tvoj syn Marek.“ Zuzana vytiahla druhý papier, z priečinka, ktorý si pripravila ešte doma pri kuchynskom stole, medzi vychladnutým čajom a mačkou, ktorá sa jej celý večer obtierala o nohy a odmietala dať pokoj.
Oľga mlčala dlhšie, než by bolo na jej pozícii vhodné.
„Ján by to pochopil. Divadlo potrebovalo peniaze na propagáciu, na —“
„Môj otec by nepochopil, že fond s jeho menom financuje produkciu tvojho syna.“ Zuzana si sadla, prvýkrát od príchodu, na stoličku oproti. „Prišla som s notárkou. O hodinu bude tu, na Mlynskej ulici má kanceláriu, dva bloky odtiaľto. Prinesie zmenu zakladacej listiny. Správcovstvo fondu prechádza na mňa, ako na dedičku. A účet sa prevádza z VÚB do novej nadácie, ktorú som založila minulý týždeň — má názov Nadácia Jána Krajčíka, sídlo má konzervatórium, nie divadlo.“
„To nemôžeš urobiť bez súhlasu riaditeľstva.“
„Môžem. Zakladacia listina hovorí, že správcu určuje riaditeľstvo len v prípade, že žiadny dedič zakladateľa o to nepožiada. Ja som požiadala. Právnik to potvrdil včera popoludní.“
Oľga sa pozrela na telefón na stole, akoby čakala, že jej zazvoní a niekto ju z tejto miestnosti vytiahne. Telefón mlčal.
*
O hodinu prišla notárka, drobná žena v sivom kostýme, s kufríkom plným papierov a razítkom, ktoré klopalo o stôl pri každom podpise. Zuzana podpísala prevod. Oľga podpísala súhlas s odovzdaním — nie preto, že by chcela, ale preto, že právnik, ktorého si narýchlo zavolala, jej telefonicky povedal, že spor by stál divadlo oveľa viac než štyritisícpäťsto eur, ktoré na účte ešte zostali.
Na chodbe pred kanceláriou čakala Veronika Timková, osemnásťročná študentka konzervatória, ktorú Zuzana nikdy predtým nevidela naživo. Dievča malo v ruke zošit s poznámkami k monológu a vyzeralo, akoby netušilo, prečo ju sem pozvali.
„Vy ste dcéra pána Krajčíka?“ spýtala sa.
„Áno.“
„Čítala som o ňom v škole. Hovorili, že založil štipendium, ale nikto nevedel presne pre koho.“
Zuzana otvorila peňaženku a vytiahla vizitku s novým číslom účtu. „Od budúceho týždňa je štipendium opäť plné — osemnásť tisíc eur, rozdelené na štyri roky. Prihláška je jednoduchá, stačí poslať videozáznam monológu na mail nadácie. Posudzovať to budem ja a ešte dvaja ľudia z konzervatória, nikto z divadla.“
Veronika sa pozrela na vizitku dlhšie, než bolo nutné.
„A čo bude s pani Havranovou?“
„To nie je moja starosť.“ Zuzana si obliekla kabát — vonku sa od rána ochladilo, nad Dominikánskym námestím sa už vznášala vôňa pečených gaštanov z prvého stánku sezóny. „Moja starosť je, aby peniaze môjho otca išli na to, na čo ich dal. To je všetko.“
*
O týždeň neskôr, keď Zuzana odlietala do Jeruzalema na dotáčky, dostala správu od agenta: premiéra filmu bude v marci, v Bratislave aj v Košiciach, a produkcia sa pýta, či by chcela na tlačovú konferenciu pozvať aj niekoho z domáceho divadla.
Odpísala jedno slovo: „Nie.“
Potom pridala druhú vetu, už pokojnejšie, kým čakala na let na letisku v Poprad-Tatrách, s kávou z automatu, ktorá chutila ako spálená guma: „Pozvem radšej Veroniku Timkovú. Nech vidí, ako to vyzerá, keď sa štipendium naozaj použije.“
Telefón zapípal ešte raz — správa od neznámeho čísla, ktoré sa ukázalo byť číslom Oľgy Havranovej. Jedna veta: „Dúfam, že si šťastná.“
Zuzana telefón vypla a nastúpila do lietadla.
