Bolo pol siedmej večer, polovica októbra, a na Štúrovej ulici v Košiciach už svietili lampy. Zuzka Dvořáková, štyri roky, vyliezla na parapet balkóna na štvrtom poschodí, lebo chcela vidieť mačku na streche garáže oproti. Matka v tej chvíli varovala polievku a nevšimla si, že dievčatko odsunulo sieťku proti hmyzu. O chvíľu visela Zuzka na vonkajšej hrane balkóna, držiac sa kovového zábradlia len dvoma prstami.
Andrij Prijma to videl z chodníka. Mal dvadsaťtri rokov, pracoval celý deň na stavbe bytovky kúsok ďalej a práve sa vracal domov s igelitkou, v ktorej mal chlieb a pol kila syra. Zastavil sa, pozrel hore a nerozmýšľal.
Nebol tam rebrík, nebol balkón, po ktorom by sa dalo pohodlne liezť. Boli tam len vystupujúce parapety, odkvapová rúra a škáry medzi tehlami, ktoré starý dom ešte mal z päťdesiatych rokov. Andrij odhodil igelitku, vyzul si jednu topánku, aby mal lepší úchyt, a začal stúpať. Prvé poschodie, druhé. Niekto dolu kričal, že treba zavolať hasičov. Andrij počul to kričanie, ale nespomalil.
Na treťom poschodí sa mu šmykla noha po omietke a on sa na pol sekundy zavesil len na rukách. Sused z druhého poschodia, pán Haluška, ktorý práve vynášal smeti, natáčal to celé na mobil, lebo si myslel, že to je nejaký blázon, ktorý lezie po dome, a chcel to ukázať synovi. Potom pochopil, čo sa deje, a telefón mu začal trieasť.
Andrij vytiahol telo na parapet štvrtého poschodia presne v okamihu, keď Zuzkine prsty povolili. Chytil ju za rameno jednou rukou, druhou sa držal zábradlia. Celá tá cesta od chodníka po balkón trvala podľa záznamu z mobilu pána Halušku päťdesiatosem sekúnd.
O pol hodiny neskôr stál Andrij na dvore, zabalený v dekách, ktoré doniesla susedka, a pil čaj, ktorý mu niekto strčil do rúk a on ho nepil, len ho držal, lebo bol horúci a on sa triasol. Okolo neho stáli policajti, sanitka, matka Zuzky, ktorá sa ho stále chcela dotknúť, akoby sa chcela presvedčiť, že je skutočný.
A potom prišla otázka, ktorej sa Andrij bál celých deväť mesiacov.
"Doklady, prosím."
Andrij Prijma prišiel do Košíc z Užhorodu pred deviatimi mesiacmi. Dočasná ochrana, ktorú mal pridelenú, mu skončila v auguste, a predĺženie sa zaseklo niekde v systéme, lebo zmenil adresu a formulár sa stratil medzi dvoma úradmi. Odvtedy pracoval na čierno pre stavebnú firmu Mareka Hricu, ktorý platil v hotovosti, vždy menej, než bolo dohodnuté, a vždy s rovnakou vetou: "Buď rád, že ťa vôbec beriem bez papierov."
Marek mu za deväť mesiacov dlžil presne tisícosemsto eur. Andrij to mal napísané v zošite, ktorý nosil v igelitke spolu s chlebom, lebo nemal kde inde ten zošit nechať – bál sa, že mu ho ukradnú zo skrinky na stavbe.
Na dvore pri Štúrovej ulici teraz stál policajt s notesom a Andrij mu povedal pravdu. Žiadne doklady. Žiadne povolenie na pobyt. Len meno a dátum narodenia.
Policajt sa pozrel na dievčatko, ktoré sa držalo matkinej nohy a plakalo, potom na Andrija, potom znova do notesu. Napísal si meno. Nič viac v tej chvíli nepovedal.
Video pána Halušku malo do rána stodvadsaťtisíc zhliadnutí. Do obeda ho prevzala televízia. Do večera stálo pred domom na Štúrovej ulici šesť novinárov a Zuzkin otec, ktorý pracoval ako zubár na Watsonovej, dal rozhovor, v ktorom povedal vetu, ktorú potom citovali všade: "Ten chlapec riskoval život za moje dieťa a ja ani neviem, ako sa volá jeho priezvisko správne po slovensky."
O tri dni neskôr si Andrija zavolali na cudzineckú políciu v Košiciach. Nie kvôli vyhosteniu. Riaditeľ útvaru, muž menom Dušan Valko, mu cez stôl podal papier a povedal krátko: "Mimoriadne povolenie na pobyt z humanitných dôvodov. Vybavili sme to za štyridsaťosem hodín, čo sa u nás bežne nestáva."
O týždeň prišla ponuka z Hasičského a záchranného zboru v Košiciach. Veliteľ stanice na Žižkovej, kapitán Rastislav Burda, si pozrel záznam z mobilu pána Halušku asi desaťkrát a potom zavolal priamo Andrijovi: "Takých rúk nám tu treba. Príď na pohovor, zvyšok vybavíme."
Ale skôr než Andrij podpísal čokoľvek s hasičmi, musel vybaviť jednu vec, ktorá ho štvala viac než strach z deportácie.
Prišiel na stavbu na Toryskej ulici v stredu ráno, s papierovou zložkou pod pazuchou. V zložke mal kópiu zošita, fotografie výplatných hárkov, ktoré mu Marek posielal esemeskou a nikdy nepodpísal, a čerstvé potvrdenie od právničky z organizácie, ktorá pomáha pracovným migrantom, že nahlásila prípad na Inšpektorát práce Košice.
Marek Hrica stál pri miešačke a keď uvidel Andrija, odhodil cigaretu.
"Ty si teraz hrdina, čo? Myslíš si, že ťa to niečo mení?"
"Dlžíš mi tisícosemsto eur. Za deväť mesiacov."
"Dlžím ti hovno. Pracoval si na čierno, nič ti nedokážeš."
Andrij otvoril zložku a položil ju na debnu s tehlami. "Inšpektorát príde na obhliadku budúci týždeň. Majú kópie. Môžeš to vyrovnať teraz, v hotovosti, alebo im to vysvetľovať s pokutou, ktorá je podľa právničky minimálne tritisíc."
Marek sa pozrel na papiere, potom na Andrija, potom okolo seba, akoby hľadal niekoho, kto by mu povedal, že to nie je skutočné. Nikto taký tam nebol. Dvaja robotníci na lešení prestali miešať maltu a čakali.
O dve hodiny neskôr vybral Marek z trezoru v kontajnerovej búdke tisícosemsto eur v stoeurovkách a päťdesiatkách a položil ich na stôl bez slova. Andrij ich spočítal, podpísal potvrdenie o prevzatí, ktoré si sám priniesol, a odišiel.
O mesiac neskôr, na začiatku novembra, podpísal Andrij Prijma pracovnú zmluvu s Hasičským a záchranným zborom v Košiciach. Nástupný plat bol osemsto päťdesiat eur v čistom, so sľubom príplatkov po absolvovaní kurzu. Kapitán Burda mu podal pero vo svojej kancelárii na stanici na Žižkovej a povedal: "Toto si zarobil skôr, než si vôbec vedel, že to bude práca."
Andrij sa podpísal pomaly, lebo chcel, aby to vyzeralo poriadne, a potom zložku so zmluvou zatvoril a strčil si ju do tej istej igelitky, v ktorej kedysi nosil zošit s dlhom.
Zuzka mu k Vianociam poslala kresbu – dom, balkón a postavičku, ktorá lezie po stene, s nápisom veľkými písmenami: ANDRIJ. Visí teraz na stanici na Žižkovej, pri šatniach, kde si hasiči obúvajú čižmy pred výjazdom.
