V stredu popoludní Zuzana Kováčová postavila šálku kávy priamo na faktúru, presne na sumu v pravom dolnom rohu, a atrament sa rozmazal ako modrina pod kožou.
Pracovala ako účtovníčka v sieti troch čerpacích staníc neďaleko Trnavy, ktoré patrili bratrancovi jej muža, Radovanovi Horváthovi. Dvanásť rokov počítala jeho peniaze, zostavovala jeho daňové priznania, zahládzala jeho prehrešky pred daňovým úradom. A toho rána jej podal obálku s ročným hodnotením a povedal len jednu vetu:
— Zvyšujem ti plat o tri percentá, Zuzka. Trh je ťažký.
Tri percentá z tisíc dvesto eur bolo tridsaťšesť eur. Cena plnej nádrže do jej auta, ktoré každý mesiac zhltlo čoraz väčší kus výplaty, ktorá mala uživiť rodinu.
Vytiahla telefón a otvorila bankovú appku. Minulý rok stál jogurt osemdesiat centov. Teraz stál euro dvadsať. O elektrine sa smiešne hovorí, koľko vyletela, lebo vyúčtovanie sa už nezmestilo na jednu obrazovku. A Radovan, majiteľ, jazdil novým BMW X5, zaparkovaným presne pod oknom jej kancelárie, s tou vôňou novej kože, ktorá sa cítila aj cez zatvorené sklo.
— Rado, — povedala, stojac vo dverách jeho kancelárie to isté popoludnie. — Tri percentá nie je zvýšenie. Tri percentá je strata oblečená do zdvorilých slov.
Zdvihol zrak od monitora, kde sledoval grafy ceny pohonných hmôt.
— Zuzka, náklady na palivo…
— Náklady na palivo firmy klesli. Ja kontrolujem faktúry, zabudol si.
— Trh je ťažký, — zopakoval, akoby tá fráza sama osebe bola argumentom.
— Pre koho? Pre mňa, ktorá platí o dvesto eur viac mesačne za rovnaký nákup, alebo pre teba, ktorý si vymenil auto dvakrát za dva roky?
Radovan prižmúril oči.
— To s tým nemá nič spoločné.
— Má to s tým všetko spoločné. — Položila obálku na jeho stôl, bez toho, aby ju znova otvorila. — Daj mi čas do piatku.
Piatok prišiel s dažďom, ktorý voňal naftou a prachom, tým osobitým pachom čerpacej stanice po prvej letnej búrke. Zuzana vošla do kancelárie o štvrť na sedem, pred všetkými ostatnými, a vytiahla z tašky hnedú zložku stiahnutú gumičkou — dvanásť rokov kópií každého priznania, každej súvahy, každého účtu, ktorý podpisovala jeho menom, ale svojím podpisom dolu.
V zložke bolo aj niečo iné: zmluva o prenájme malej účtovnej kancelárie v Piešťanoch, s podpisom, kde ostalo miesto len pre ten jej.
Radovan prišiel o deviatej, voňajúci cigaretami a voňavkou po holení, s úsmevom, ktorý väčšinou znamenal, že sa rozhodol ustúpiť čo najmenej.
— Rozmýšľal som, — povedal, sadajúc si za stôl. — Môžem ísť na päť percent.
— Rado. — Zavrela dvere za sebou, bez drámy. — Neprišla som sa handrkovať.
Otvorila zložku a vytiahla jeden list — svoju pracovnú zmluvu, s dátumom podania výpovede, doplneným hore: budúci pondelok.
— Odchádzam.
Úsmev mu zmizol pomalšie, než by mal.
— Zuzka, no tak. Kam pôjdeš?
— Do Piešťan. Malá účtovná kancelária, zatiaľ traja klienti, ale platia trikrát viac ako ty za tú istú prácu, lebo odo mňa nečakajú, že budem klamať o bločkoch za palivo kvôli tvojim súkromným výdavkom.
Slovo „klamať“ zostalo visieť medzi nimi ako pach nafty vonku.
— Nemôžeš len tak odísť. — Jeho hlas už nebol hlasom majiteľa, ale človeka, ktorý si uvedomuje, koľko toho záviselo od jednej osoby. — Ty vieš o firme všetko.
— Práve preto odchádzam teraz, kým ešte mám dosť dôstojnosti, aby som to urobila pokojne.
Vstal, obišiel stôl, opieral sa rukou o dvere, akoby ju mohol zastaviť fyzicky.
— Desať percent. Definitívne.
— Je to o dva dni a desať rokov neskoro.
Podala mu výpovednú zmluvu a vzala si hnedú zložku pod pazuchu — nie dokumenty firmy, tie nechala usporiadané na jeho stole, každé euro vyúčtované do posledného centu, lebo dvanásť rokov poctivosti sa nepredáva kvôli jednému zlému mesiacu. Zobrala si len svoje: pracovný preukaz, posledný výplatný pásik, pero, ktorým to všetko podpisovala celý ten čas.
Pri odchode z parkoviska zazrela nové BMW, lesknúce sa pod kvapkami dažďa, a za volantom Radovana, ktorý sa na ňu díval cez predné sklo, neodvažujúc sa stiahnuť okno.
Telefón jej zavibroval v pondelok ráno, kým pila kávu v novej kancelárii v Piešťanoch, malej miestnosti s výhľadom na trh, voňajúcej čerstvou farbou a papierom. Správa od Radovana: „Môžeme sa porozprávať.“
Položila telefón displejom nadol, vedľa šálky kávy, ktorú toto ráno na nič nerozliala, a pokračovala v zostavovaní prvej súvahy pre nového klienta — číslo po čísle, euro po eure, svoje vlastné.
