Žofia Kollárová mala zlomený krčok stehennej kosti a tretí deň na traumatológii vo Fakultnej nemocnici v Žiline, keď jej zať Tomáš priniesol kvety a papiere.
„Mami, to je len na vyzdvihnutie liekov. A na banku, keby som potreboval niečo zaplatiť za cukráreň, kým ležíš." Hovoril to rýchlo, akoby to mal nacvičené. Pero jej podal prvý, ružu položil na nočný stolík až potom.
Žofia mala šesťdesiatdva rokov a dvadsaťtri z nich odpracovala v cukrárni U Žofky na Hlinkovej ulici. Začínala s jednou vitrínou a receptom na veternícky, ktorý zdedila po svojej matke. Teraz mala tri zamestnankyne, zmluvu s miestnou pekárňou na Bôriku a meno, ktoré v Žiline poznal každý, kto si aspoň raz kúpil tortu na krstiny.
Podpísala. Bolesť v bedre bola taká, že by vtedy podpísala čokoľvek. Ruka sa jej triasla, písmo vyšlo krivé, ale podpis bol jej.
Netušila, že na druhej strane dokumentu, pod odsekom o liekoch, je veta, ktorá hovorí o „generálnom splnomocnení na úkony súvisiace s podnikateľskou činnosťou splnomocniteľky".
*
Veronika, jej dcéra, prišla na návštevu v nedeľu s termoskou harmančeka a so správou, ktorú povedala tak, akoby sa ospravedlňovala za počasie.
„Tomáš vraj rokuje s nejakou developerskou firmou. Urbano Invest. Chcú kúpiť budovu aj s pozemkom. Hovorí, že by sme z toho mali sto osemdesiat tisíc eur."
Žofia mlčala a pozerala na kvapkadlo. Potom povedala: „Ja som tú budovu nepredávala."
„On hovorí, že máš plnú moc… že si mu to vlastne zverila."
Chvíľu bolo v izbe počuť len pípanie monitora. Žofia si spomenula na to pero, na tú vetu, ktorú si neprečítala, lebo bolesť bola silnejšia než opatrnosť.
V ten večer zavolala Beáte Holecovej, notárke, u ktorej pred piatimi rokmi spisovala závet. Nebola to náhoda, že mala jej číslo uložené – pred tromi rokmi, keď jej bolo päťdesiatdeväť, zapísala sa na Univerzitu tretieho veku v Žiline, na kurz „Ako čítať zmluvy a nebáť sa právnikov". Chodila tam každý utorok, zatiaľ čo Tomáš viedol cukráreň a vravel, že to je „pekný koníček pre dôchodkyňu". Vďaka tomu kurzu vedela, čo znamená slovo generálna plná moc, a vedela aj to, že sa dá odvolať.
„Pani Kollárová, poviem vám rovno," povedala Holecová do telefónu. „Ak je tá plná moc platná a nebola odvolaná, váš zať mohol v mene vašej firmy podpísať kúpnu zmluvu. Alebo zmluvu o budúcej zmluve. Musíme sa pozrieť, čo presne podpísal."
„Koľko máme času?"
„Ak sa developer ponáhľa, tak dni. Nie týždne."
*
Veronika priniesla kópiu zmluvy, ktorú našla v Tomášovej aktovke, keď hľadal kľúče od auta. Zmluva o budúcej kúpnej zmluve. Dátum podpisu: o šestnásť dní. Suma: sto osemdesiatpäť tisíc eur, z toho Tomáš mal dostať štyridsať percent ako „sprostredkovateľskú odmenu za vybavenie obchodu".
Žofia čítala riadok po riadku, prstom si podčiarkovala vety na papieri, pretože ruku do postele ešte stále nemohla dvíhať vysoko. Nájomná zmluva s pekárňou na Bôriku by zanikla. Tri zamestnankyne, Jarka, Monika aj mladá Natália, by dostali výpoveď do troch mesiacov. Vitríny, stroj na šľahačku, receptár po matke – všetko by skončilo v sklade developera, kým by na mieste cukrárne postavili byty s výhľadom na Dubeň.
„Prečo to robí?" spýtala sa Veronika a sadla si na kraj postele.
„Lebo si myslí, že ja už nebudem chodiť. A že ty za ním pôjdeš, nech urobí čokoľvek."
Veronika nič nepovedala. Len sa pozrela na matkine ruky, popraskané od múky a rokov za pultom, a na obväz na jej bedre.
*
Vypustili ju z nemocnice o jedenásť dní skôr, než plánovali rehabilitáciu – prepustenie na vlastnú žiadosť, s chodítkom a s predpisom na lieky proti bolesti. Holecová medzitým pripravila odvolanie plnej moci a notársku zápisnicu. Stačilo podpísať a doručiť Tomášovi doporučene, ale Žofia chcela ešte niečo iné: chcela mu to povedať osobne, v cukrárni, pred Veronikou aj pred zamestnankyňami.
Prišla tam v stredu popoludní, keď von fúkal studený vietor od Dubňa a v rádiu za pultom hrala pesnička, ktorú Natália nikdy nevypínala. Vôňa škorice z posledného plechu štrúdle sa miešala so zápachom dezinfekcie, ktorý si Žofia priniesla z nemocnice na kabáte.
Tomáš stál za pokladňou. Keď ju uvidel s chodítkom vo dverách, na chvíľu zbledol, potom sa usmial, akoby nič.
„Mami, nemala by si… sadni si, prinesiem ti kávu."
„Nechcem kávu. Chcem, aby si mi dal kľúče od skladu a heslo do účtovného systému."
„Prečo, veď ja…"
„Pretože od dnešného rána tvoja plná moc neplatí. Je to v notárskej zápisnici, kópiu má aj pani Holecová, aj živnostenský úrad." Položila na pult obálku. „A developerovi, s ktorým si sa dohodol, zavolá môj právny zástupca, že cukráreň U Žofky nie je na predaj. Nebola a nebude."
V cukrárni bolo počuť len bzučanie chladiacej vitríny. Jarka za pultom predstierala, že utiera poháre. Natália sa prestala hrabať v šuplíku s účtenkami.
Tomáš sa chytil hrany pultu. „Veronika, povedz jej, že…"
Veronika sa postavila vedľa matky. „Videla som tú zmluvu, Tomáš. Štyridsať percent pre teba. Ani slovo o tom, čo bude s mamou, keď jej vezmú to, čo robila dvadsaťtri rokov."
Zvonil mu telefón – z displeja bolo vidieť meno Pavol Síč, Urbano Invest. Nezdvihol.
„Vyplatím ťa," povedala Žofia pokojne. „Dostal si od firmy za posledné tri roky plat ako prevádzkový manažér. To ti patrí, to si odpracoval. Ale podiel na budove ani na firme nemáš, lebo si ho nikdy nemal."
„Ja som sem dával dušu," povedal Tomáš potichšie.
„Dušu si dával do tej zmluvy, čo si mal podpísať o šestnásť dní," odpovedala Žofia a položila na pult kľúče, ktoré jej práve vrátil – jej vlastné, od zadného vchodu, ktoré si vzal pred mesiacom, keď vraj „stratila tie svoje".
*
O dva dni zmenila zámky na sklade aj na kancelárii nad cukrárňou. Nový zámočník z Vlčiniec jej dal faktúru na dvadsaťosem eur a Žofia ju založila do šanónu, kde mala všetky doklady k firme – ten istý šanón, ktorý si Tomáš pred rokom chcel „pre poriadok" odniesť domov a ktorý mu nedala.
Urbano Invest poslal ešte jeden list, tentoraz adresovaný priamo na firmu, s otázkou, či by pani Kollárová nezvážila ponuku aspoň na časť pozemku za garážami. Žofia odpovedala jednou vetou, ktorú jej pomohla sformulovať Holecová: pozemok nie je a nebude predmetom rokovaní.
Veronika sa s Tomášom odsťahovala k svojej kolegyni na dva týždne, potom si prenajali byt na Vlčincoch. Žofia im nezabránila – nebola to jej vec, koho si dcéra vyberie. Ale do cukrárne mu kľúče už nikdy nedala.
Na budúci utorok prišla na kurz na Univerzite tretieho veku o pätnásť minút neskôr, lebo chodítko jej spomaľovalo chôdzu z autobusu. Lektorka, pani Ševčíková, sa jej spýtala, ako sa má.
„Dobre," povedala Žofia a sadla si do prvej lavice. „Práve som si overila, že to, čo ste nás učili minulý rok, naozaj funguje."
Potom otvorila zošit na strane, kde mala poznámky o splnomocneniach, a čakala, kým lektorka začne hovoriť o niečom novom.
