Keď Tomáš Baláž kúpil tú autodielňu na okraji Trnavy, susedia mu začali hovoriť pán majster. Veľká hala, tri zdviháky, vlastný kancelársky kút s kávovarom — vyzeralo to, že sa mu konečne podarilo. Mesačný príjem mal okolo 2800 eur čistého, dielňu kúpil na úver za 185 000 eur. Žena Zuzana mu vravela, nech počká, nech si najprv prerobí tú menšiu v Hornej Strede, ale on už videl seba, ako stojí pred halou s nápisom BALÁŽ AUTOSERVIS.
Prvý rok to ešte držalo. Potom prišla splátka úveru, 1450 eur mesačne, k tomu poistka haly, nájom za pozemok, lebo budova stála, ale pod ňou bola prenajatá parcela od obce, a ešte elektrina na tie zdviháky, ktoré žrali energiu ako malá fabrika. Zuzana si viedla zošit, kam si zapisovala, čo kam odchádza. Raz mu ho položila na stôl otvorený na strane, kde bolo napísané červeným perom: zostáva 180 eur do konca mesiaca.
— To je len dočasné, — povedal Tomáš a zatvoril zošit. — Keď sa rozbehnú väčšie zákazky, uvidíš.
Zákazky prichádzali, ale väčšie z nich požadovali diely, ktoré musel objednávať vopred a platiť z vlastného, kým klient zaplatil až po dokončení. Jeho otec, starý Baláž, ktorý tridsať rokov pracoval ako zvárač v Považských strojárňach, mu raz pri nedeľnom obede povedal, že hala je krásna, ale že dielňa nie je o tom, koľko vyzerá veľká, len o tom, koľko z nej ostane v peňaženke.
— Ty si mal vždy tú menšiu garáž, oco, — odpovedal Tomáš podráždene. — Ja chcem niečo väčšie.
Starý Baláž len mykol plecom a dojedol knedličky.
O dva roky neskôr prišla búrka, doslova. V apríli spadol krúpy veľkosti orecha a poškodil strechu haly aj tri rozbité svetlíky. Poistka pokryla len časť, zvyšok — 6200 eur — musel Tomáš zaplatiť hotovo, inak mu hrozilo, že do haly bude tiecť dážď na motory a náradie. Peniaze nemal. Vzal si ďalší úver, teraz na vyššiu úrokovú sadzbu, lebo banka videla, že má už jeden dlh a príjem sa odvtedy nezvýšil.
Zuzana prestala chodiť na jogu, ktorú mala rada, lebo 35 eur mesačne bolo teraz príliš veľa. Syn Adam potreboval nové korčule na hokejový krúžok, kúpili mu použité od susedovho syna. Vianoce toho roku boli tiché — Tomáš kúpil len jeden darček, mobil pre Adama, a Zuzana mu nedarovala nič, povedala, že to vynechajú, že to pochopí.
V januári prišiel list od banky. Omeškanie splátky, upozornenie, že pri ďalšom nezaplatení pôjde záležitosť na exekúciu. Tomáš sedel v kancelárskom kúte dielne, kávovar bol vypnutý, lebo šetril aj na kapsuly, a pozeral na ten list dlho.
Vtedy zavolal otcovi. Nie preto, že chcel peniaze — vedel, že otec nemá veľa, dôchodok mu stačil tak-tak na seba. Zavolal, lebo nevedel, s kým iným sa o tom rozprávať.
— Oco, ja tú dielňu asi nezvládnem udržať, — povedal do telefónu, hlas sa mu triasol.
Starý Baláž bol ticho pár sekúnd, potom povedal: — Prídem k tebe v sobotu. Pozrieme sa na to spolu, ako na motor. Rozoberieme, čo sa dá a čo nie.
V sobotu prišiel s papierovou taškou, v ktorej mal svoje staré zošity z čias, keď aj on raz skoro prišiel o garáž pre dlhy po matkinej operácii. Sadli si k stolu, Zuzana doniesla čaj, Adam sa hral v rohu s autíčkom, ktoré našiel medzi náhradnými dielmi.
Rozobrali všetko: koľko stojí hala mesačne, koľko reálne prináša, koľko by prinášala menšia dielňa bez tej veľkej parcely a bez dvoch nepotrebných zdvihákov. Ukázalo sa, že ak by Tomáš predal jeden zdvihák a prenajal polovicu haly menšej firme, ktorá robí pneuservis, ušetril by na nájme aj zarobil extra. A ak by refinancoval úver cez družstevnú sporiteľňu, kde mal otec roky vedený účet, splátka by klesla o takmer 300 eur mesačne.
Tomáš to urobil do konca februára. Podpísal zmluvu o prenájme polovice haly, predal zdvihák cez bazár za 4800 eur, čo išlo priamo na dlh pri krupobití, a refinancoval hypotekárny úver. Zuzana si znova zapísala čísla do zošita — teraz na zelenú stranu, nie červenú.
O rok neskôr, keď prišli znova na nedeľný obed k starému Balážovi do Hornej Stredy, Tomáš mu podal obálku s kľúčmi od dielne.
— Čo to je? — spýtal sa otec.
— Druhý kľúč od haly. Pre teba. Keby si chcel niekedy prísť, pozrieť sa, poradiť. Nie preto, že to nezvládam, — Tomáš sa zastavil, — ale preto, že chcem, aby si vedel, že som to počúval. Že dielňa teraz patrí mne, nie banke.
Starý Baláž si kľúč preložil medzi prstami, nič nepovedal, len prikývol a dal ho do vrecka saka, kde mal odjakživa aj ten starý kľúč od svojej garáže v Hornej Strede.
