Kniha dopadla na mramorovú podlahu reštaurácie priamo pri nohách čašníka, ktorý v tej chvíli niesol podnos so šiestimi pohármi sektu. Z chrbta sa vyšmykol list so starým podpisom a skĺzol pod susedný stôl. Petra sa zohla skôr, než stihol ktokoľvek zareagovať, zodvihla ho dvoma prstami za okraj a položila na zatvorené puzdro z orechového dreva. Oľga stále držala mikrofón.
— Tvoji rodičia sú žobráci? — spýtala sa. — To je celá vaša rodinná hodnota? Prach, praskliny a dlhé reči.
Pri stole vedľa sa niekto krátko zasmial. Marek stál vedľa matky a prstom posúval bielu servítku po okraji taniera. Petra nezvýšila hlas. Opýtala sa, či videl znalecký posudok. Či poznal pravidlá manipulácie s knihou. A či sa na odovzdávanie daru pripravoval s mikrofónom v ruke. Marek priznal všetko, bez jediného pohľadu jej smerom.
— Peťka, teraz nie je vhodná chvíľa.
Vzala mu z ruky mikrofón, ktorý tam nechal po tom, čo ho matke podal. Práve naopak. Teraz.
Desať dní predtým priniesol Marek domov katalóg zlatníctva na Hlavnej ulici. Položil ho rovno na reštaurátorskú podložku, cez ktorú schla strana starého atlasu z osemnásteho storočia. Petra katalóg zodvihla a odsunula na kraj stola, na hromadu faktúr za reštaurátorský materiál.
— Mama si vybrala náušnice, — oznámil. — Nenápadné. Na šesťdesiatku celkom slušné.
Na fotografii stáli štyritisíc osemsto eur. Petra pripomenula, že na spoločnom sporiacom účte ležia peniaze na opravu kúpeľne a poslednú splátku za auto. Marek navrhol, že ich vezme odtiaľ a po odmene ich vráti. Rozopol si manžety a sadol si oproti nej.
— Na oslave bude pán Kováč z vedenia. Robím pre neho projekt. Mama nás posadí vedľa seba, predstaví ako rodinu. Nemôžeme prísť s rýchlovarnou kanvicou alebo dekou.
— Môžeme prísť s darom, ktorý vyberieme spoločne.
— Ty zase začneš o význame?
— A ty o dojme?
Zavrel katalóg.
— Už ma nebaví ospravedlňovať sa za to, že chcem žiť lepšie.
— Pred kým sa ospravedlňuješ?
Neodpovedal. Vzal si katalóg a odišiel do kuchyne. O minútu sa odtiaľ ozvalo bzučanie mlynčeka na kávu, hoci večer kávu nikdy nepil.
Pred spaním si Petra skontrolovala sporiaci účet. Peniaze tam boli.
U rodičov v Martine bol rozhovor krátky. Otec Ondrej dopočul, položil šálku na tanierik a odišiel do malej miestnosti, kde mal od podlahy po strop police s knihami. Vrátil sa s plochým balíčkom v baliacej fólii a prepásaným starou stuhou.
Petra spoznala ten zväzok okamžite. Cestopis z roku 1789 s celostránkovými medirytinami. Na predsádke bolo venovanie od autora lekárovi Jánovi Petrovičovi, ich dávnemu príbuznému. V knihe ležala stará kartička z antikvariátu na Panskej ulici a list, v ktorom pradedko popisoval, ako sa kniha dostala do rodiny.
— Chcem ti ju dať, — povedal otec. — Ďalej sa rozhodni sama.
Petra namietala, že knižnicu zbiera štyridsať rokov. Otec odpovedal, že práve preto ju chce odovzdať človeku, ktorému verí. Prešla prstom popri praskline na koženom chrbte, bez dotyku.
— Zreštaurujem ju a vrátim.
— Najprv si ju vezmi. O vrátení sa porozprávame neskôr.
V Univerzitnej knižnici v Bratislave potvrdili vek papiera, atramentu, väzby aj podpisu. K posudku priložili predbežné ocenenie. Marek si dokument prečítal dvakrát a zostal ticho sedieť nad otvorenou stránkou.
— Toľko? — spýtal sa.
— Zberateľ uviedol hornú hranicu. Nikto ju nepredáva.
Marek okamžite usúdil, že matka dar teraz ocení.
— Pred piatimi minútami si to nazval starou knihou.
Poklepal prstom po sume.
— Nepoznal som všetky detaily.
— Vedel si, že je to dar od môjho otca.
Opatrne vložil listy späť do obálky.
— Urob pekné balenie. A krátku reč. Mama nemá rada prednášky.
Petra chcela odpovedať, ale nepovedala nič. Dúfala, že kniha ukončí spor a ochráni jej rodičov pred posmechom. Súhlasila.
Tri večery robila puzdro z orechového dreva, spevňovala slabý ohyb a tlačila krátku históriu exemplára. V piatok priniesol Marek domov kvety.
— Mama volala. Povedal som jej, že dar bude poriadny. Upokojila sa.
— Povedal si jej o knihe?
— Nie. Nech je to prekvapenie.
Pri večeri navrhol, aby po oslave išli spolu vybrať obkladačky do kúpeľne. Petra si pomyslela, že spor sa skončil.
Ráno v deň oslavy jej banková aplikácia ukázala odpis takmer celej sumy zo sporiaceho účtu. Zavolala Marekovi. Bol už u kaderníka.
— Vybral si peniaze?
— Objednal som náušnice. Nezačínaj, prosím ťa.
— Včera sme sa dohodli.
— Nič sme nepodpísali.
— Polovica tých peňazí je moja.
— Po odmene to vrátim. Kniha bude od tvojich rodičov, náušnice odo mňa. Tak je to férovejšie.
Petra si sadla na kraj postele. Na stoličke ležali grafitové šaty, vedľa stálo puzdro. Otvorila bankovú aplikáciu a zablokovala spoločný prístup k účtu. Zvyšných tristo dvadsať eur previedla na svoj osobný účet. Marek už nemohol pohnúť so zostatkom bez jej potvrdenia.
Potom zavolala do zlatníctva.
— Objednávka je na Mareka Tomáša, platba zo spoločného účtu. Náušnice ešte nie sú vyzdvihnuté?
Predavačka potvrdila, že krabička čaká na kuriéra.
— Nákup môže zrušiť majiteľ karty alebo druhý majiteľ účtu pri osobnej návšteve, — povedala.
Do začiatku oslavy zostávali štyri hodiny.
Petra si už vyťukala číslo taxíka, ale zrušila hovor. Ak zostane doma, Marek ju obviní, že zničila dar, a Oľga túto verziu zopakuje hosťom. Vložila do kabelky bankové výpisy a šla do zlatníctva sama. Náušnice nevrátila. Zmenila údaje príjemcu a požiadala, aby krabičku nechali v trezore do nasledujúceho dňa. Platbu nespochybnila. Potrebovala dôkaz, že Marek s peniazmi naložil sám.
V reštaurácii na Hviezdoslavovom námestí ju Oľga premerala od hlavy po päty.
— Sivé šaty, samozrejme, — povedala. — To som si mohla myslieť.
— Dobrý večer.
— Kde sú náušnice?
Petra pozrela na Mareka. Stál vo dverách a držal prázdnu tašku z obchodu s logom zlatníctva.
— Kuriér pomýlil adresu. Donesú ich neskôr.
Oľga stisla pery.
— Na mojej oslave nedokážu doručiť ani dar od syna načas.
Marek odviedol Petru nabok, ku stolu s prázdnymi pohármi.
— Čo si urobila?
— Nechala som nákup v trezore.
— Nemala si na to právo.
— Polovica peňazí bola moja.
— Vráť krabičku pred odovzdávaním darov.
— Nie.
Silnejšie zovrel rukoväte prázdnej tašky.
— Tak poviem mame, že si to celé zrušila ty.
— Povedz.
Pozrel sa do sály, kde sa už schádzali hostia.
— Po oslave sa porozprávame.
To znamenalo, že opäť ráta s tým, že bude ticho.
Dary sa odovzdávali po hlavnom chode. Moderátor uvádzal darcu, fotograf s bleskom dokumentoval každú krabičku a oslávenkyňa ďakovala do mikrofónu. Keď prišiel rad na rodinu syna, Marek sa postavil spoločne s Petrou.
— Len jej podaj puzdro. O náušniciach potom, — zašepol.
Petra otvorila vrchnák a vybrala knihu. Stihla povedať dve vety o roku vydania a rodinnej histórii.
— Kniha? — prerušila ju Oľga. — Po tom všetkom, čo som pre vás urobila?
— Ešte ste ma nevypočuli.
— Nepotrebujem prednášku.
Oľga knihu vytrhla, zatriasla ňou pred hosťami a hodila ju na zem. Chrbát narazil na hranu stola a kniha sa roztvorila.
Teraz Petra držala mikrofón. Na stole vedľa ležali bankové výpisy, obálka so znaleckým posudkom a Marekova prázdna taška.
— Za túto knihu bola ponúknutá vysoká suma, — povedala. — Môj otec ju nepredal. Dal ju mne. Rozhodla som sa venovať vám tento exemplár, pretože ma Marek presvedčil, že oceníte rodinnú históriu.
Oľga rýchlo strelila pohľadom na poškodený chrbát.
— Ja som len žartovala! Zdvihni ju a polož do puzdra.
— Nie.
— Čo znamená „nie“?
— Dar už nie je váš.
Oľga načiahla ruku ku knihe. Petra odsunula puzdro.
— A náušnice tiež nie sú vaše.
Marek vykročil dopredu.
— Nezaťahuj do toho peniaze.
— Ty si ich už zaťahal. Vybral si štyritisíc osemsto eur z nášho spoločného účtu bez môjho súhlasu a kúpil náušnice, ktoré vybrala tvoja matka. Potom si jej povedal, že je to dar od nás oboch.
— To sú rodinné peniaze.
— Tak prečo si rozhodol sám?
Marek sa obzrel na pána Kováča, ktorý sedel pri hlavnom stole. Kováč nezasahoval a neodvracal zrak.
Oľga opäť chytila mikrofón, ktorý nechala ležať vedľa taniera.
— Môj syn túto ženu živí. Pracuje so starými papiermi za pár drobných a teraz počíta každé euro, ktoré do rodiny vložila.
Petra vytiahla výpis z účtu.
— Za posledné dva roky som na sporiaci účet vložila viac ako polovicu sumy. Tu sú prevody. Nájomné aj splátky sme si delili na polovicu.
— Rozhodla si sa ponížiť manžela pred jeho nadriadeným?
— Nie. Rozhodla som sa, že už nebudem platiť za klamstvo.
Marek siahol po výpise, ale Petra ho zastrčila do priečinka.
— Odo dneška nemáš prístup k mojim peniazom. Vrátenie peňazí za náušnice príde na účet po zrušení objednávky. Žiadosť som podala pred oslavou. Zmluva ešte platila, krabička ležala v trezore.
Petra mu nechala poslednú možnosť. Mohol uznať, že peniaze vzal bez súhlasu, a sám od nákupu odstúpiť. Marek zbledol.
— Ty si už všetko rozhodla za mojím chrbtom?
— Odpovedz na jedinú otázku. Uznávaš, že si peniaze vzal bez môjho dovolenia?
Dlho sa díval na matku.
— Nebudem riešiť rodinné záležitosti pred cudzími ľuďmi.
Petra už na priznanie nečakala. Vybrala z kabelky druhý dokument.
— Potom už nie je o čom. Toto je žiadosť o zrušenie spoločného účtu. Tvoj podiel banka prevedie zvlášť. Zajtra podávam návrh na rozvod.
Oľga udrela dlaňou do stola, takže zazvonili príbory.
— Marek, zastav ju!
Nepohol sa.
— Peťka, preháňaš to.
— Povedz matke, že kniha je moja. Povedz hosťom, že peniaze si vybral sám. Stačí jedna veta.
Marek sa zadíval na mikrofón.
— Nenúť ma vyberať si.
Petra zasunula dokumenty do kabelky.
— Už si si vybral.
Zodvihla knihu, zabalila ju do ľanovej servítky a zavrela puzdro. Jej rodičia vstali od stola. Nepovedali ani slovo.
Pri šatni Marek Petru dohonil a chytil držadlo puzdra.
— Nechaj tu knihu. Mama vychladne, potom sa ospravedlníme.
— Kto je „my“?
Pustil puzdro.
— Zničíš mi kariéru.
— Projekt si robil sám. Za svoju prácu pred nadriadeným si zodpovedaj sám.
— Pán Kováč všetko videl.
— Ja tiež.
Vonku rodičia prešli k autu. Petra zostala stáť pri vchode, kým Marek nevyšiel von.
— Zajtra sa vráť domov, — povedal. — Bez matky sa porozprávame normálne.
— Prídem si po veci na poludnie.
— A to je všetko?
— Vezmi si zo skrine zmluvu o úvere. Auto je napísané na teba, splátky sú teraz tvoje.
Zarazil sa.
Na druhý deň prišla Petra do bytu nie sama. Otec čakal v aute na parkovisku pred panelákom na Sasinkovej ulici, zatiaľ čo ona vyšla hore s dvoma skladacími krabicami. Marek pripravil raňajky a na stôl položil pokladničný doklad zo zlatníctva.
— Ráno som náušnice vyzdvihol, — oznámil. — Mama ich už nosí.
Petra zastala vo dverách kuchyne.
— Vedel si, že žiadam vrátenie.
— Obchod by to bezo mňa odmietol. Peniaze sú už odpísané. Ber to ako môj podiel z účtu.
— Bol tam aj môj podiel.
— Podáš žalobu pre náušnice?
Oľga vyšla zo spálne v domácom oblečení. V ušiach sa jej blyšťali tie náušnice.
— Prišla som podporiť syna, — vyhlásila. — Po tvojom vystúpení celú noc nespal.
Petra vytiahla mobil a odfotila doklad, náušnice aj Marekovu matku.
— Prestaň, — povedal Marek.
— Je to pre reklamáciu v banke a pre rozdelenie majetku.
Oľga si vyzliekla jednu náušnicu.
— Tak si ju vezmi, keď si taká chudobná.
— Šperk je napísaný na Mareka. Nech ho vráti sám.
Petra prešla do spálne a začala skladať veci do krabíc. Oľga chodila za ňou a menovala, čo jej syn kúpil. Petra nechala uteráky, riad aj kávovar. Zobrala si reštaurátorské nástroje, oblečenie, dokumenty a stolnú lampu, ktorú dostala od rodičov.
Keď krabice stáli pri dverách, Marek pred ňu položil kľúče od auta.
— Predáme ho. Vrátim ti polovicu peňazí za náušnice.
Petra kľúče zobrala.
— Najprv podpíš dlžobný úpis.
— Neveríš mi?
Otvorila bankovú aplikáciu a ukázala mu odpis.
— Teraz už nie.
Oľga sa uškrnula.
— Bez môjho syna sa o mesiac vrátiš. Z platu reštaurátorky si ateliér neotvoríš.
Petra zatvorila krabicu lepiacou páskou.
— Uvidíme.
Za dva týždne sa zaregistrovala ako samostatná remeselníčka, zostavila katalóg prác a rozoslala ponuky antikvariátom, múzeám a súkromným knižniciam. Prvých osem e-mailov zostalo bez odpovede. Na deviaty prišla objednávka z malého vlastivedného centra v Levoči. Potrebovali obnoviť sadu starých novín. Platba bola nízka, ale zmluva jej umožnila pracovať oficiálne.
Prenajala si miestnosť pri archíve v Košiciach. Voda tam netiekla a okno sa zatváralo, len keď doň človek silno zatlačil. Postavila dva stoly a priniesla lis.
Po mesiaci zavolal pán Kováč.
— Naša spoločnosť vlastní súbor obchodnej korešpondencie zo začiatku minulého storočia. Videl som, ako ste zaobchádzali s tou knihou. Posúdili by ste stav?
— Pošlite súpis a fotografie. Po obhliadke poviem termín a cenu.
Petra odmietla dve knihy, ktoré si vyžadovali laboratórne vybavenie, a zobrala zvyšok. Zmluva bola najväčšia za prvé mesiace.
Po vyplatení odmeny jej Marek poslal polovicu ceny náušnic. Napísal, že matka stále považuje pána Kováča za účastníka ich rozvodu. Petra prevod vrátila.
„Suma musí prejsť cez dohodu o vyporiadaní majetku. Pošli ju svojmu právnikovi.“
O týždeň neskôr prišla Oľga do dielne. Prezrela si holé steny, starý lis a krabice s papierom. Vo dverách zapáčili jej parfum, ktorý sa zmiešal s vôňou starého papiera a drevnej hmoty.
— Tak sem sa uchýlila manželka môjho syna.
— Som zaneprázdnená.
— Marek prišiel o pozíciu vedúceho projektu.
Petra vyrovnávala hárok starých novín.
— Prečo?
— Pán Kováč vymenoval niekoho iného. Po tvojom vystúpení mu už nedôveruje.
— To rozhodnutie som neurobila ja.
— Ale ty si to celé začala.
Petra položila hárok pod lis.
— Marek vybral peniaze. Vy ste hodili knihu na zem. Ja som to len prestala skrývať.
Oľga vybrala z kabelky krabičku s náušnicami a položila ju na kraj stola.
— Zober si ich. Vráť synovi peniaze. Nech nemáte dôvod súdiť sa.
— Vrátenie vybavuje kupujúci.
— On sa so mnou nechce rozprávať.
Petra krabičku posunula späť.
— To už nie je moja úloha.
Oľga neodchádzala.
— Mohla by si pánovi Kováčovi povedať, že si to prehnala.
— S pánom Kováčom som o Marekovi nehovorila.
— Tak s ním hovor teraz.
— Nie.
Oľga chytila krabičku, lakťom zavadila o stoh kartónov a rozsypala hárky po podlahe. Petra sa neohla hneď. Počkala, kým Oľga stiahne nohu z jedného listu.
— Dvere sú za vami.
Rozvod prebehol po štyroch mesiacoch. Marek súhlasil s predajom auta a vrátením časti peňazí, až keď Petra priložila bankové výpisy, pokladničný doklad a fotografie náušníc. Oľga do poslednej chvíle žiadala, aby jej šperk zostal, ale syn náušnice vzal a vrátil do obchodu za zníženú cenu. Strata sa odpočítala z jeho podielu.
V deň doručenia rozvodových papierov prišla Petra do dielne skôr ako zvyčajne. Na stole ležal cestopis. Prasklinu na chrbte spevnila jemnou japonskou páskou, uvoľnený list vrátila na miesto. Stopa po náraze ostala viditeľná blízko spodného okraja.
Otec prišiel po obede. Priniesol so sebou termohrnček s kávou a papierové vrecko s rožkami.
— Hotovo?
Petra otvorila sklenenú vitrínu a položila knihu na strednú policu.
— Teraz áno.
Ondrej si knihu nevzal. Vytiahol z vrecka starú antikvariátnu kartičku a položil ju vedľa nej, medzi dva zväzky.
Niekto zaklopal. Kuriér priniesol balík s novinami pre novú zákazku. Petra podpísala dodací list, preniesla balík k stolu a zapla stolnú lampu. Svetlo dopadlo na prasknutý chrbát knihy vo vitríne, presne na miesto, kde ho zanechala Oľga.
