„Snaží sa zakryť svoj skutočný vek.“
Počuli ste už niekedy niečo absurdnejšie? Akoby bol vek špinavým tajomstvom, ktoré musíme maskovať pod vrstvami korektora. Akoby čas strávený na tejto zemi bol zločinom, z ktorého nás skôr či neskôr „usvedčia“ naše vlastné dlane, krk alebo jemné vrásky okolo očí.
Hovorí sa, že ruky ženy prezrádzajú jej roky. Ja však hovorím: Moje ruky ma nezrádzajú. Ony mi rozprávajú príbeh.
Dvojitý meter, ktorý musíme rozbiť
Pozrite sa na pána Jána odvedľa. Jeho šediny sú „vznešené“. Jeho vrásky sú „charizmatické“. Pôsobí „dôstojne“. A žena v jeho veku? O nej sa povie, že sa „zanedbala“. Jeho trasúce sa ruky vzbudzujú dojatie, no tie jej sú vraj dôkazom, že už „má po záruke“.
Prečo sme sa naučili hanbiť za čas?
-
Naozaj má hladká pokožka vyššiu hodnotu než ľudská dobrota?
-
Prečo nás vráska desí viac než ignorancia?
-
Prečo sú šediny horšie než zlomyseľnosť?
Autogramy môjho života
Každá línia na mojej tvári je autogramom toho, čo som prežila.
-
Sú tam noci, keď som sa smiala až k slzám.
-
Sú tam chvíle, keď som potichu plakala do vankúša.
-
Sú tam hodiny bdenia – raz z veľkej lásky, inokedy pri postieľke malého Marka, alebo nad knihou, ktorú som nedokázala odložiť.
Toto všetko som JA.
Nechcem byť „večne mladá“
Túžim byť skutočná. Chcem byť ženou, ktorá si váži svoju mladosť, svoje chyby, svoje lásky aj strachy. Moje ruky neklamú. Tvorili domov, hladili deti, držali priateľov nad vodou a písali riadky môjho osudu.
Môj príbeh ma „neprezrádza“. On rozpráva. A ja mu s hrdosťou načúvam.
Drahé ženy, prestaňme sa ospravedlňovať za to, že starneme. Starnúť je výsada, ktorá mnohým nebola dopriata. ❤️
Ak súhlasíte, zdieľajte tento príspevok. Ukážme svetu, že krása ženy nie je v absencii vrások, ale v hĺbke jej duše. ✨
