Ulica bola tichá tým zvláštnym spôsobom, akým staré uličky bývajú – akoby nedýchali, len čakali. Teplé večerné svetlo sa rozlievalo po úzkych mačacích hlavách a prach sa vo vzduchu vznášal ako zlatý závoj.
Muž v tmavom obleku kráčal uličkou ako niekto, kto v sebe nesie príliš veľa bolesti na to, aby si ešte všímal krásu sveta. Čeľusť mal zaťatú, oči upreté do prázdna. Ruku držal blízko vrecka kabáta, akoby neustále kontroloval, či je tam niečo dôležité stále na svojom mieste.
A potom sa to stalo.
Malá fotografia vykĺzla a potichu dopadla na zem za ním. Nevšimol si to. Ale malé dievčatko, sediace na nízkom kamennom schode, áno. Opatrne ju zdvihlo oboma rukami a pozrelo sa na ňu.
Najprv bola jej tvár bez výrazu. Potom sa niečo zmenilo. Spoznanie.
Zdvihla oči k mužovmu chrbátu, ktorý sa od nej stále vzďaľoval, a zavolala jasným, detským hlasom: „Pane… prečo máte fotku mojej mamičky?“
Celá ulica v tom momente stíchla. Muž zastal uprostred kroku. Svet sa zrazu zdal byť v neporiadku. Pomaly sa otočil. Dievčatko stále sedelo na schodoch a držalo fotku tak jemne, akoby to bol poklad.
Uvidel ju v jej rukách. Tú fotku. Usmievavú mladú ženu.
Jeho tvár sa na moment zrútila, skôr než to stihol skryť. „Čo si to povedala?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom.
Dievčatko sa naňho pozrelo s absolútnou detskou istotou. Žiadny strach. Žiadna pochybnosť. Netušila, že práve vstúpila do centra jeho pochovaného života. „To je moja mamička,“ zopakovala.
Muž podišiel k nej. Kráčal pomaly, akoby jeho telo zabudlo, ako dôverovať zemi pod nohami. Dych sa mu zrýchlil. „To je moja manželka,“ vyriekol ťažko. Hrdlo sa mu stiahlo. „Zomrela pred rokmi.“
Dievčatko si fotku na sekundu pritlačilo k hrudi a potom mu ju podalo späť. Jej oči zostali vpité do jeho. A potom vyslovila vetu, po ktorej mu z tváre odtiekla všetka farba:
„Nie… moja mama žije. Plače vždy, keď sa pozerá na vašu fotku.“
Muž tam stál ako skamenený. Jeho ruka sa načiahla k fotke, ale zastala vo vzduchu. Ak bola pravda to, čo dievča hovorí… potom bolo všetko, čo doteraz oplakával, jedno veľké klamstvo.
A práve vtedy sa z hĺbky tmavej uličky ozval ženský hlas, z ktorého mu prebehol mráz po chrbte: „Eva! Poď už domov!“
