„Keby tu bol môj pán, určite by tým ľuďom išiel pomôcť. Teraz však musím ísť ja… Len aby mi ešte zostalo dosť síl,“ pomyslel si kocúr.

Pokúsil sa postaviť.

Labky ho takmer neposlúchali. Chrbát mal stuhnutý od zimy a celé telo sa mu triaslo. Chvíľu stál, akoby nevedel nájsť rovnováhu, potom sa vydal k úzkemu vetraciemu otvoru pod stropom pivnice.

Vonku zúrila snehová víchrica.

Kocúr sa hlavou zaprel do snehu, zozbieral posledné sily a začal si prerážať cestu von.

Každý pohyb ho bolel.

Ale niekde neďaleko čakal človek.

Ešte pred niekoľkými hodinami bol kocúr presvedčený, že táto noc bude jeho poslednou.

Ležal v kúte pivnice, labky schované pod vychudnutým telom, a snažil sa uchovať si posledné zvyšky tepla.

„Tak toto je koniec,“ preblesklo mu hlavou. „Trochu si pospím. A už sa nebudem musieť prebudiť…“

Po smrti svojho pána nikam neodišiel.

Dom stál na okraji malej dediny v Černihivskej oblasti na Ukrajine. Kedysi tu žili ľudia. Večer stúpal z komínov dym a ráno sa jedinou ulicou ozývali hlasy.

Teraz dedina zívala prázdnotou.

Posledným obyvateľom bol kocúrov pán.

A teraz zomrel aj on.

Spočiatku kocúr naďalej prebýval v dome. Dovnútra sa dostával cez rozbité okno, prechádzal známymi izbami a zastavoval sa pri veciach, ktoré zostali rozhádzané na podlahe.

Zo starej bundy ešte stále cítil vôňu svojho pána.

Kocúr si k nej líhal a celé hodiny nehybne čakal, akoby každú chvíľu mali zaškrípať dvere a ozvať sa známy hlas.

Lenže nikto neprichádzal.

Keď udreli prvé silné mrazy, v izbách sa už nedalo vydržať. Kocúr sa preto presťahoval do pivnice.

Jeho pán tam kedysi zriadil malú kotolňu. Železná pec zohrievala vodu, ktorá prúdila potrubím a vykurovala celý dom.

Teraz bolo kúrenie prázdne. Vodu vypustili a oheň dávno vyhasol.

Vedľa pece zostala úhľadne naukladaná kopa dreva. Pán sa vždy staral o to, aby bolo na zimu dostatok paliva.

Kocúr však nevedel zapáliť oheň.

Do pivnice sa dostával cez malý vetrací otvor, ktorý jeho pán nestihol uzavrieť. Aspoň tu bol chránený pred najhorším vetrom.

Až do neskorej jesene lovil myši. Občas sa mu podarilo chytiť nejakú v dome, inokedy našiel korisť pri stenách pivnice.

Potom zem prikryl sneh.

Myši zmizli.

Kocúr chudol. Srsť stratila hustotu, pod kožou mu vystupovali rebrá. Niektoré dni sotva vládal prejsť zo svojho kúta k vetraciemu otvoru.

V ten večer sa napokon vzdal.

Vietor hnal sneh priamo do otvoru. Stačilo ešte niekoľko hodín a jediná cesta von mala byť úplne zasypaná.

Kocúr sa ju ani nepokúsil odhrabať.

Schúlil sa pri peci, položil hlavu na labky a zavrel oči.

Prisnilo sa mu leto.

Teplé dosky verandy. Nízke slnko nad poľami. Jeho pán sedel na schodíku s rukami položenými na kolenách.

Kocúr si ľahol vedľa neho.

Muž natiahol ruku a známym pohybom ho pohladil medzi ušami.

Spoločne pozorovali, ako večerné slnko pomaly klesá za stromy.

V dedine už vtedy takmer nikto nežil.

Ale im dvom nič nechýbalo.

Zrazu sa do sna predral cudzí zvuk.

Kocúr zdvihol hlavu.

Kdesi za domom počul motor auta.

Nastražil uši.

Po ceste vedúcej cez opustenú dedinu občas prechádzali autá. Vodiči si tadiaľ skracovali cestu medzi susednými obcami, hoci v zime bývala táto cesta nebezpečná.

Aj teraz sa niekto rozhodol skúsiť šťastie.

Motor zareval.

Potom znova.

Ozval sa namáhavý zvuk kolies, ktoré sa márne pretáčali v snehu.

Nakoniec auto stíchlo. Zostal iba rovnomerný chod motora.

Kocúr pochopil.

Človek uviazol.

A okamžite si spomenul na svojho pána.

Ten nikdy neprešiel okolo niekoho, kto potreboval pomoc. Keď sa niekto dostal na ceste do problémov, vyšiel mu naproti. Pomohol, ako vedel, pozval ho do domu zohriať sa a postavil na čaj.

„Určite by tam išiel,“ pomyslel si kocúr. „Aj v takejto víchrici.“

Ale jeho pán už nežil.

Kocúr sa postavil.

Keď už človek, ktorého miloval, nemohol pomôcť, musel to urobiť namiesto neho.

Nazar cestoval k rodičom do Zaričného.

Od domova ho delilo približne dvadsať kilometrov, keď sa počasie prudko zhoršilo.

Najskôr sa vo svetle reflektorov iba krútili snehové vločky. Potom zosilnel vietor a cesta zmizla za hustou bielou clonou.

Stierače jeho Fordu sa horúčkovito pohybovali po skle, no sneh nestíhali odstraňovať.

Viditeľnosť klesla na niekoľko metrov.

Nazar zastavil pri krajnici, zapol výstražné svetlá a vytiahol telefón.

Otec zdvihol takmer okamžite.

— Kde si, synak?

— Pri odbočke na Vilšanku. Tak tu sneží, že skoro nevidím ani pred kapotu.

— Veď som ti hovoril, aby si vyrazil skôr.

— Otec, počúvaj. Keby som išiel cez Vilšanku, zostalo by mi domov asi desať kilometrov. Myslíš, že tá cesta je ešte prejazdná?

Otec chvíľu mlčal.

— Občas tadiaľ jazdia miestni. Lenže dedina je už prázdna. Posledného obyvateľa pochovali ešte v septembri. Ak uvidíš vyjazdené koľaje, možno prejdeš. Ale ja by som zostal na hlavnej ceste.

— Pôjdem sa pozrieť.

Nazar vystúpil z auta.

Vietor ho okamžite udrel do tváre. Na modrej dopravnej tabuli sa ešte dalo prečítať ukrajinské meno dediny: Вільшанка.

Za odbočkou sa tiahla úzka cesta. Pokrývala ju tenká vrstva snehu, ale stopy po kolesách boli stále viditeľné.

Päť kilometrov do opustenej dediny. Odtiaľ ďalších približne päť k rodičom.

Skratka vyzerala lákavo.

Nazar sa vrátil do auta a znovu zavolal otcovi.

— Tak dobre, otec. Pôjdem cez Vilšanku. Čoskoro som doma.

— Synak, radšej to neriskuj. Ak ti cestu zaveje, zostaneš stáť uprostred polí.

— Neboj sa. Vidno, že tam autá jazdili.

— Ako myslíš…

Otec ani nestihol dohovoriť a Nazar už ukončil hovor.

Bol presvedčený, že to zvládne.

Prvých niekoľko kilometrov prešiel bez problémov.

Potom začal byť sneh hlbší.

Vyjazdené koľaje sa postupne strácali, ale pred sebou už videl obrysy dedinských domov.

„Ešte kúsok,“ pomyslel si.

O niekoľko sekúnd autom trhlo a zastavilo sa.

Nazar pridal plyn.

Kolesá sa roztočili a vyhadzovali sneh. Auto sa mierne pohlo, potom kleslo ešte hlbšie.

Skúsil cúvať.

Márne.

Vystúpil, obišiel vozidlo a čupol si pri prednom kolese.

Podvozok ležal na udupanom záveji.

Odtiaľto ho dostane iba traktor.

— Načo som sem vôbec liezol? — zahrešil Nazar a udrel dlaňou po kapote.

Vytiahol telefón.

Na displeji nebola ani jedna čiarka signálu.

Dedina ležala v doline a mobilná sieť sem takmer nedosahovala.

Niekoľkokrát sa pokúsil zavolať otcovi, ale spojenie sa nepodarilo.

Vrátil sa do auta.

V držiaku na nápoje stála nedopitá káva z čerpacej stanice. Na zadnom sedadle ležala taška s darčekmi a jedlom pre rodičov.

Ešte pred chvíľou si predstavoval, ako vojde do vyhriateho domu a matka sa ho začne vypytovať, či cestou nepremrzol.

Teraz ho čakala dlhá zimná noc.

Benzínu zostávalo asi na tri alebo štyri hodiny.

„Potom budem musieť vypnúť motor,“ uvažoval Nazar. „Ak bude najhoršie, založím oheň. Dreva je pri opustených domoch dosť.“

Dúfal, že do rána víchrica ustane.

Potom by sa mohol pešo dostať do Zaričného. Otec mal traktor a pomohol by mu vytiahnuť auto.

Nezostávalo mu nič iné, iba čakať.

Nazar zapol kúrenie na vyšší stupeň a oprel sa o sedadlo.

Za oknom mizol svet pod snehom.

Čas sa vliekol.

Raz sa pozrel na hodinky, potom sa pokúšal rozoznať niečo vonku.

Prešla hodina. Možno viac.

A zrazu sa za čelným sklom niečo pohlo.

Nazar sa narovnal.

Zapol stierače.

Sneh skĺzol zo skla a on uvidel niečo neuveriteľné.

Na kapote sedel kocúr.

Skutočný živý kocúr.

Sivý, neuveriteľne vychudnutý. Srsť mal pokrytú snehom a labky sa mu triasli.

Pozeral sa priamo na Nazara.

Otváral a zatváral papuľku, akoby sa snažil niečo povedať. Cez hluk motora jeho mňaukanie nebolo počuť.

— Odkiaľ si sa tu vzal? — zašepkal Nazar.

Vystúpil z auta.

Kocúr zoskočil z kapoty a neistým krokom sa vydal k domu, ktorý stál trochu ďalej od cesty.

Po niekoľkých krokoch sa obzrel.

Nazar sa za ním zahľadel.

Zviera zastalo a znovu zamňaukalo.

— Ty ma niekam voláš?

Kocúr pokračoval ďalej.

Nazar ho nasledoval.

Pri dome zmizol malý sprievodca pri stene, kde sa pod snehom črtal otvor do pivnice.

Nazar odhrnul sneh a nazrel dovnútra.

V pivnici stála železná pec.

Vedľa nej boli úhľadne naukladané suché polená.

Zostal stáť bez pohybu.

Potom sa pozrel na kocúra.

— Tak ty si ma priviedol sem…

Onedlho už v peci hučal oheň.

Železné steny sa zohrievali a pivnicou sa začalo šíriť životodarné teplo.

Nazar si vyzliekol bundu, sadol si k peci a natiahol ruky k plameňom.

Až teraz si uvedomil, ako veľmi premrzol.

Kocúr ležal na drevenej polici a pozoroval oheň.

Takmer sa nehýbal.

Nazar niekoľkokrát priložil drevo a zakaždým sa pozrel na svojho záchrancu.

— Ty si ale zvláštne stvorenie, — zamrmlal. — Sám sotva žiješ, a predsa si prišiel zachrániť mňa.

Spomenul si na jedlo, ktoré nechal v aute.

Zašiel k Fordu, vytiahol z tašky konzervu šprotov a kúsok salámy, ktoré viezol rodičom.

Keď sa vrátil, kocúr stále ležal na tom istom mieste.

Očami sledoval plamene.

Nazar otvoril konzervu.

— Tak poď, kamarát, navečeriame sa. Ty si už asi poriadne dlho nič nejedol.

Položil konzervu ku kocúrovi.

Zviera natiahlo nos.

Vôňa ryby ho prinútila trochu sa pohnúť, ale jesť nezačalo.

Nazar sa zamračil.

— Čo je? Nechutí ti?

Kocúr odvrátil hlavu.

— Ale no tak. Veď vidím, že si hladný.

Nazar si prisadol a pozornejšie si zviera prezrel.

Pod srsťou mu vystupovali kosti. Boky mal prepadnuté a oči vyzerali na jeho vychudnutej tvári priveľké.

— Ty si sa hádam rozhodol zomrieť?

Kocúr mlčal.

Nazar sa opatrne dotkol jeho chrbta.

— Počkaj… Prečo si teda prišiel za mnou?

Spomenul si, ako kocúr sedel na zasneženej kapote. Ako ho viedol k domu, kde mohol zakúriť.

A zrazu všetko pochopil.

— Takže ty si zachraňoval mňa?

Nazar zostal zaskočený.

— Sám umieraš, ale za človekom si sa predsa vybral… Tak to teda nie, braček. Teraz som na rade ja.

Posunul sa bližšie.

— Počuješ? Budeme žiť.

Kocúr sa naňho díval.

Keby zvieratá dokázali rozprávať o svojich myšlienkach, človek by počul celkom iný príbeh.

Príbeh o tom, aké ťažké je znovu niekomu uveriť.

Dnes tu horí oheň. Vonia jedlo. Ľudská ruka sa k nemu naťahuje s láskavosťou.

Ale čo bude zajtra?

Pec vychladne.

Jedlo sa minie.

A človek odíde.

Už sa to predsa stalo.

Ľudia prišli do dediny, keď pochovávali jeho pána. Chodili po dome, o niečom sa rozprávali a zbierali veci.

Kocúr sa k nim vtedy pokúšal priblížiť.

Niektorí ustúpili nabok. Iní sa tvárili, že ho nevidia.

Potom autá odišli.

A on zostal sám.

Odvtedy mu každé prechádzajúce vozidlo pripomínalo, že ľudia môžu zmiznúť.

Navždy.

Prečo by si mal znovu zvykať na ľudské teplo, keď ho zajtra bude márne hľadať v prázdnom dome?

Nazar ho ďalej hladkal a zrazu povedal:

— Ty si myslíš, že ťa tu nechám?

Kocúr zdvihol hlavu.

— Tak na to zabudni. Po tom všetkom, čo si pre mňa urobil? To by som si nikdy neodpustil.

Opatrne ho vzal do náručia.

— Poď sem, chudáčik.

Kocúr stuhol, keď ho zdvihol z police, ale nebránil sa.

Nazar si ho položil na kolená.

Za stenami pivnice ešte zavýjal vietor. Sneh narážal do malého otvoru pod stropom.

Pri peci však bolo teplo.

Nazar hladkal kocúra po chrbte, prechádzal prstami medzi jeho ušami a jemne ho škrabkal po líčkach pod fúzmi.

Kocúr ležal bez pohybu.

Potom sa zrazu ozval tichý zvuk.

Nazar stuhol.

Pradenie.

Takmer nepočuteľné, prerušované.

— No vidíš, — usmial sa. — Tak sme sa dohodli.

Pritúlil si kocúra bližšie.

— Vieš, aj ja som dnes narobil hlúposti. Otec ma varoval, aby som sem nejazdil. A ja som si myslel, že som múdrejší než všetci ostatní.

Nazar pokrútil hlavou.

— Keby nebolo teba, teraz by som sedel v aute a počítal posledné litre benzínu.

Kocúr privrel oči.

— Veríš mi? — spýtal sa Nazar.

Zviera pomaly žmurklo.

— Tak sa teraz najeme. Obaja budeme ešte potrebovať silu.

Znova mu ponúkol rybu.

Tentoraz kocúr opatrne olízol kúsok.

Potom zjedol ďalší.

Nazar pozoroval, ako sa jeho malý záchranca snaží ovládať hlad, hoci bolo z každého pohybu vidieť, ako veľmi túži po jedle.

— Len pomaly. Zatiaľ stačí. Ešte budeš mať dosť príležitostí najesť sa.

Kocúr zjedol niekoľko kúskov salámy, opäť sa uložil Nazarovi na kolená a zhlboka si vzdychol.

Prvýkrát po mnohých týždňoch nemusel hľadať úkryt.

Mohol jednoducho ležať.

Vedľa človeka.

Blížila sa polnoc.

Nazar prikladal drevo do pece, počúval vietor a myslel na rodičov.

Otec určite nespí.

Mama už zrejme stokrát pristúpila k oknu.

Naposledy im volal pred odbočkou do opustenej dediny. Potom sa telefón odmlčal.

Čo si asi teraz myslia?

Nazar pohladil kocúra.

— Vieš si predstaviť, čo ma doma čaká? Mama už určite celý večer presviedča otca, aby ma išiel hľadať.

Kocúr neodpovedal.

Spal.

Len fúzy sa mu občas zachveli.

Nazar si ho opatrne upravil na kolenách a znovu sa zahľadel do ohňa.

Prešiel ďalší čas.

A zrazu sa cez praskanie dreva ozval známy zvuk.

Ťažké dunenie naftového motora.

Nazar zdvihol hlavu.

Nastražil uši.

Zvonku zaznelo krátke zatrúbenie.

Potom ďalšie.

Usmial sa.

— Otec!

Kocúr sa prebudil a pozrel naňho.

— No vidíš, dočkali sme sa. Víchrica prestala a otec prišiel. Mama ho určite vyhnala z domu, kým ma nenájde.

Nazar opatrne preložil kocúra na policu.

— Chvíľku tu zostaň. Hneď som späť.

Obliekol si bundu a zamieril k východu.

Kocúr ho sledoval pohľadom.

Kroky utíchli.

Nastalo ticho.

Zviera zdvihlo hlavu.

Oheň ešte horel, ale človek zmizol.

Znovu.

Kocúr sa nepokojne pozrel na dvere.

Potom na pec.

A na okamih sa mu zdalo, že všetko, čo sa tej noci stalo, bolo iba pokračovaním letného sna.

Že človek, ktorý ho zohrial, tiež odišiel navždy.

Pri uviaznutom Forde stál traktor MTZ.

Nazarov otec už pripevňoval vlečné lano.

Keď zbadal syna, narovnal sa.

— Žiješ?

Povedal to takým tónom, akoby sa iba pýtal, či si doma nezabudol rukavice.

— Žijem, otec.

— No dobre. Sadni si za volant. Teraz ťa vytiahnem a potom ťa na lane potiahnem až na poriadnu cestu.

Nazar pristúpil bližšie.

— Počkaj. Ešte nemôžeme ísť.

Otec sa zamračil.

— Čo sa zase stalo?

— Nie som tu sám.

Otec sa na syna zadíval.

— Ako to myslíš?

— Prichýlil ma tu jeden kocúr.

— Aký kocúr?

— Skutočný. Žije v pivnici jedného domu. Keby nebolo jeho, celú noc by som mrzol v aute.

Otec neveriacky pokrútil hlavou.

— Myslíš to vážne?

— Hneď uvidíš.

Nazar sa otočil smerom k domu.

— Idem poňho. Chvíľu počkaj.

Otec zostal pri traktore.

Keď Nazar zostúpil do pivnice, kocúr už stál pri vchode.

Len čo začul známe kroky, hlasno zamňaukal a rozbehol sa mu naproti.

Nazar sa rozosmial.

— No teda! Veď som ti hovoril, že sa vrátim.

Kocúr sa mu obtieral o nohy a nedokázal sa upokojiť.

— Už som ti chýbal? Veď som bol preč len pár minút.

Nazar si čupol a vzal ho do náručia.

Kocúr sa mu pritúlil k hrudi.

— Tak, kamarát. Balíme sa. Pôjdeš so mnou.

Pozrel sa na teplú pec, na hromadu dreva a na drevenú policu, kde kocúr prežil toľko studených nocí.

— Tu už nemáš čo robiť. Doma máme teplo, mama ťa nakŕmi. Myslím, že si budete dobre rozumieť.

Kocúr počúval jeho hlas.

Možno ešte nerozumel všetkým slovám.

Ale cítil, že sa stalo niečo dôležité.

Nazar vykročil k východu, no kocúr sa zrazu znepokojil.

Otočil hlavu k dverám, ktoré viedli z pivnice do obytnej časti domu, a pokúsil sa vyslobodiť z náručia.

— Hej, kam chceš ísť?

Nazar ho položil na zem.

Kocúr podišiel k dverám.

Pozrel sa na človeka.

— Potrebuješ ísť tam?

Nazar otvoril dvere.

— Dobre, choď. Počkám na teba.

Kocúr zmizol v dome.

Prešiel známymi izbami.

Všetko tu zostalo tak, ako po odchode posledných ľudí.

Studený vzduch sa ani nepohol. Na podlahe ležali veci jeho pána.

Kocúr zastal.

Koľkokrát tadiaľ predtým prechádzal a načúval ľudským krokom?

Koľko večerov strávil vedľa svojho pána na verande?

Koľkokrát ho pán zavolal dovnútra, keď sa vonku spustil dážď?

Teraz z tohto domu odchádzal.

Navždy.

Ale jednu vec tu nemohol nechať.

Nazar čakal pri dverách.

Prešla minúta.

Potom ďalšia.

— Hej, kamarát! Kde si?

Z domu sa ozvalo šuchotanie.

A o chvíľu sa kocúr objavil vo dverách.

V papuľke niesol starú rukavicu.

Bola priveľká, a preto kráčal opatrne, pričom ňou občas zavadil o podlahu.

Nazar stíchol.

Kocúr prišiel k nemu a zdvihol hlavu.

Rukavica voňala jeho pánom.

Tým istým človekom, ktorý ho kedysi kŕmil, hladkal pred spaním a počas letných večerov sedával vedľa neho na verande.

Nazar si čupol.

— To je jeho vec?

Kocúr pevnejšie zovrel rukavicu v zuboch.

— Rozumiem…

Muž natiahol ruku a pohladil ho po hlave.

— Samozrejme, vezmi si ju. Také veci sa nesmú nechať za sebou.

Opatrne zdvihol kocúra aj s jeho vzácnym pokladom.

Ten sa ani nepokúsil rukavicu pustiť.

— Správne, kamarát, — povedal Nazar potichu. — Na dobrých ľudí sa nikdy nezabúda.

Kocúr sa mu uvelebil v náručí.

Nazar sa ešte raz obzrel na prázdny dom.

Tu sa odohral celý jeden mačací život.

Tu kedysi vládlo teplo a láska.

Potom prišla samota.

Teraz sa mala skončiť.

Nazar si tesnejšie zapol bundu, aby kocúra ochránil pred mrazom, a vykročil za prah.

Vonku už nesnežilo.

Nad zasneženou dedinou sa pomaly rozjasňovala obloha. Pri ceste bežal motor traktora a otec mával rukou, aby sa syn poponáhľal.

Nazar zamieril k autu.

Kocúr sa mu pritúlil k hrudi a stále držal starú rukavicu.

Pred nimi čakal nový domov.

Keď Nazar otvoril dvere auta, sklonil sa k svojmu malému spoločníkovi a povedal:

— Tak čo, kamarát, pôjdeme domov?

Kocúr zdvihol hlavu.

A zapriadol.